To Alaska and Beyond

That's October for You, Baby!

2009-10-04T00:32:00.005+02:00

Today I woke up into a different season. Yes, it was snowing most of the night and morning! As the locals say, there's often three to four seasons within one day over here. You can see for yourself...
Then I went for a walk to see more and it was kind of funny how the very much fally world was caught up in the snow. Multi-colored trees in white. Green grass in white. And people changing tires on their cars in order to get out of the driveway:)Of course this post is much less surprising now, when you got snow over there yourselves but believe you me, it was quite a shock to be snowed under within the first week of October. And the snow stayed on for almost two weeks - with frost and hail and more snow almost every day! Now it's all over and we only have rain and clouds and more rain... So the world is back to normal I guess:)

Guess where I've been this summer... I

2009-09-18T22:31:00.007+02:00

I will not attempt to post longish descriptions of the past months, just few pictures which I find either interesting or nice or something like that...

The first place to picture-visit is Pisa where we had a day layover on our way somewhere else. This very brief visit left me with an impression of a small sleepy town with a single attraction and the strongest coffee I have ever had.

First stop - Piazza Miracoli and The Tower which really is leaning a lot and seems to be broken around the middle.

Due to lack of time there were no other real stops, just a short walk around the place. This bridge connects the zone of locals (everything closed on Sunday) and the zone of tourists (street sellers and other annoyances).

Wall of an outdoor theater with a beautiful garden we didn't have time to check out from the inside.

Door that hasn't been opened or a while. (Click on the picture, you can't see cr*p in this size.)

And a bonus which my little (professional) deformation will not allow me to forget... Sign outside of the window of our room. If it wasn't for the fragile-looking wannabe balcony which made the meaning pretty obvious, I wouldn't be able to guess what they meant... Well, let's just all remember the good old "Italian man went to Malta" thingy.

Portrait of the Photographer

2009-07-19T21:56:00.006+02:00

Originally, I started taking pictures because as long as I was holding the camera, no one could take a picture of me. Fortunately, as I grew out of the self-anxious stage of life (yes, I do think I have matured over the years;) I am not so picture-fobic anymore. So here come few pictures of me. Perhaps not the best ones, nor specially artistic, just something about me and what I've been doing during the past year...

Fall... I've been going for walks more then I used to. Just to get some fresh air, admire nature, enjoy the peacefulness. Usually alone so here's a self-portrait.

Winter... Has been cold but sunny at times. Here's one from a very nice shooting session with someone more talented (picture by A.T.G.)

Spring... Mostly busy taking pictures of one cute little person. But there's me in him too ;) Can you see me?

Summer... On the beach. Just for a half hour while waiting for a ferry, but I did go to the water despite the location in the far north (ankel deep, freezing cold).

And I do realize the dates don't make any sense now but that's just 'cause I started writing this two months ago but didn't have all the pics uploaded at that point and then never got back to it until now... Sorry :)

Strange Places, Strange Things

2009-06-28T11:04:00.009+02:00

Few pictures with no particular artistic value but stories behind them

In the country where children grow on trees

And fancy people drive bumper cars

Where people actually wear "kroj" or bunad as locals call it

In those strange places strange things can happen... Cats can be car mechanics. This one was just checking something. Walking from car to car and sniffing first at the front wheel then the rear wheel. Making sure not a single car from the entire street has a hidden flaw:)

But even there people still screw up simple translation tasks in funny ways:)

In case it's not clear without context the upper line means "Please order at the counter." Picture taken at one very nice coffee house called Kafe Kafka where among other things hanging on the walls is a picture of an old railway station building from Prague.

Linguistic identity crisis

2009-06-04T13:39:00.003+02:00

Since I've spent most of my days speaking English for the past year I now arrived at the critical point of considering switching to English as my blog language. (Not that I have posted so many items lately but I am working on it:) For a long time I was trying to stick to Slovak mainly so my family can understand what I am writing about and also cause I thought I needed some practice to keep that language alive in my mind but I guess it's like biking - once you've learned it you never forget it. So now I'm in the middle of a dilemma: to write or to pisat ;)

Do those reading this care?

Kniznice

2009-02-06T10:48:00.009+01:00

Ked uz o tych knihach a knizniciach... (A kedze poniektori, ktori sa vobec nemaju co ozyvat ohladom updatovania blogov, ze David ;) sa stazuju na nesplnene sluby ohladom fotiek) Tu su dve kniznice, ktore mam mimoriadne rada a fakt by som si tam obcas zasla len tak posediet, ci sa prejst...

Kniznica prva - skvela prave citatel-friendly prostredim. Kopa kresielok a zakuti, kam sa da zaliezt aj na cely den. Jedina nevyhoda - pocas tyzdna, a ked sa blizia skusky tak aj cez vikendy a dlho do noci, je plna ludi, ktori nie su zvyknuti, ze v kniznici sa nerozprava... Ale zato ak ma clovek v usiach nejaku dobru hudbu, vyssie spomenute kresielka vsetky nedostatky vyvazia...

Toto su prosim pekne dizajnerske kresla od neviem koho, ale urcite niekto slavny :) Sedi sa v nich skvele na mnoho sposobov. Jediny problem je, ze clovek casto viac cuci von oknom nez do povinnej literatury...

Tieto mile male kresielka sa zrejme rozhodli, ze si takto cez vikend poklebetia, kedze inak nikde ani nohy...

A kedze sa tato navsteva odohrala v jednu slnecnu sobotu popoludni, ked je kniznica okrem citarne zatvorena (citaren je ale open 24/7 :) tak som sa mohla vyblaznit aj fotenim vselijakych blbosticiek ako napriklad tienov caz zavesy

Ci tych takych chlpatych paperiek z akejsi rastliny, ktore sa len tak povalovali na okne.

Poznamka 1: toto su vsetko uz pomerne stare fotky, ktore sa mi pripomenuli prave vdaka tomu nizsie spominanenemu rozhovoru, a teda su fotene este mojim starym fotacikom.

Poznamka 2: novsie fotky fakt raz pridu, len nejako v case pisania eseji a inych povinnosti nebol cas ani inspiracia sa k niecomu dohrabat... A tiez sa hnevam na svoj pocitac, ktory napriek mojej vsemoznej snahe odmieta nainstalovat photoshop a tiez odmieta nacitat moju novu 16GB kartu (lebo ze je vraj prilis nova a dobra a on si s nou nerozumie :P) takze akakolvek manipulacia s fotkami vo formate raw je komplikovana a potrebujem k tomu min. jeden dalsi pocitac a vobec... Ma uz stve potvora...

Kniznica druha je sice menej pohodlna co sa tyka sedenia ci otvaracich hodin, ale zato na nu mam mnohe nostalgicke spomienky. A aj ked nemam ziadnu vlastnu fotku, neda mi neponuknut aspon nahlad na jej krasu objektivom niekoho ineho... Snad nebude mat nic proti takejto reklame :)

Nasla som spriaznenu dusu...

2009-02-06T00:38:00.003+01:00

Znie to ako uvod lubostneho romanu, ale v skutocnosti len marketingovy tah - totalne nesuvisiaci titulok ako reklama na dalsi zaujimavy rozhovor:) Aj ked trosku pravdy by sa v nom hadam aj naslo, kedze tento clovek mi v mnohom skutocne hovori z duse...

Patrne je pomerne znamy, vraj kdesi cosi moderuje, ale ja sa v tych domacich (=slovenskych) pomeroch uz pomerne dost nevyznam, takze neviem... Vola sa Dado Nagy a rozpraval o knihach, citani a kulture ci trendoch s tym suvisiacich. Cely rozhovor je tu.

A preco ho spominam? Poniektori ludia okolo mna sa divia, preco stale nieco citam, alebo preco sa chodim len tak prechadzat do knihkupectiev ci kniznic. Prechadzat prstami po chrbtoch knih, len tak si zalistovat, ci rovno nabrat plnu naruc a odniest si ich domov aj ked na ich precitanie nebudem mat cas minimalne do dochodku... Mozno som divna, ale knihy ma fascinuju. Ako take. Same o sebe. Obrovska kniznica plna knih. Len ten cas na ne chyba...

Anyway, co som chcela z toho clanku... No otazku v nejakej diskusii, aky je zmysel citania, odpovedal: "Mohol som im povedať iba jedno: neviem síce, aký zmysel má čítanie beletrie, ale mňa jednoducho ohromne baví. Mám z neho pôžitok a zábavu. Nechcem nikoho obviniť, že bez čítania sa stane menej hodnotným človekom, ja to mám jednoducho rád a preto nad zmysluplnosťou čítania ani neuvažujem. ... Človeku, pre ktorého je čítanie doslova životom, znie totiž totálne absurdne. Je to, ako keby sme sa pýtali, aký má zmysel, že vôbec žijeme."

Novy rok - novy prirastok do rodiny

2009-01-04T18:36:00.006+01:00

Tak uz je to tu. Po dlhom vzdorovani a hladani vyhovoriek sa to konecne stalo. Nebolo to sice mojim planom, ale tak to uz v zivote chodi... Presne o polnoci z 20. na 21. decembra nam do rodiny pribudol novy clen a s nim sa zrodila nova zavislost ;) Vola sa Canon a vyzera asi takto:

Este sa len zoznamujeme, ale musim sa priznat, ze to bola laska na prvy pohlad... Je to fakt ze ozajstny kanon, ako so zrkadielkami vo vnutri a ked stlacim spust, tak to spravi taky klik-klik ako nas stary zenit... Proste ozajstny fotak ako maju ozjastny fotografi - uz ziadne automaticke hracicky ale ozajstny velkacsky fotak :) Nikdy by som neverila, aky obrovsky rozdiel to je... Ako ani moj stary fotak nebol uplna sunka, ale v poslednej dobe uz nefungoval tak, ako by mal (za co vlastne mozem ja, lebo som ho tak trochu zhodila zo stola) a privadzal ma do zufalstva, ked som konecne vsetko nastavila pre perfektny zaber a on sa zrazu vypol... Takze teraz uz ziadne frustracie a nadavky, namiesto toho ma mozno vidat pobehovat po okoli asi v takejto poze:

(teda pokial to pocasie dovoli, lebo predsa nechcem aby mi moj uzasny spolocnik oprsal alebo osnezil, ze ano) a ziadny kus zivej ci nezivej prirody nie je predo mnou v bezpeci ;)

Ale ako som uz spominala, este sa len zoznamujeme, takze zatial necakajte ziadne zazraky... Snad casom :) A ked sa mi este podari presvedcit moj nepodareny pocitac, aby mi dovolil nainstalovat photoshop, to po tom len zacne byt sranda... Takze zatial tak, aspon mala ochutnavka...

Veria vsetci len v jedneho Boha?

2008-11-20T12:51:00.003+01:00

Nejako sa stalo, ze mam v poslednom case viac casu a chuti na citanie roznych veci (ako na to bude reagovat studijny primer sa coskoro uvidi:) a tak sa mi dostal pred oci dalsi pomerne zaujimavy clanok. Je to rozhovor s chlapikom, ktory je nejaky vyssi ten v cirkvi? hnuti? Hare Krisna. Je to dost dlhe, ale kto chce, najde ho tu.

Co ma na tom zarazilo je, ze aj ked mnohe jeho odpovede mi nedavaju najmensi zmysel (podla neho som totiz "nekvalifikovana" to pochopit) a casto vyuziva odpovede typu "lebo... skus a uvidis", vela vyrokov je mi az doverne znamych. Je zvlasntne ako velmi podobne argumentuju predstavitelia totalne odlisnych vier na otazky typu, ako viete, ze Bibliu/Koran/Bhagavadgítu... napisal Boh, co je zmyslom zivota, ako viete, ze zrovna vasa cesta je ta prava a podobne. Jasne, ze kto nema zaujem nezisti a niektore veci treba naozaj vyskusat, aby im clovek uveril, ale obstoji to ako argument, ked sa ma niekto spyta, preco verim zrovna v Boha, v ktoreho verim? U mna ako potencialneho zaujemcu o vieru by to teda rozhodne neobstalo...

A tak sa natiska otazka, ze v com moze byt moj zivot natolko iny, aby som ho mohla pouzit ako argument? Ponuka sa odpoved, ze bezpodmienecnou laskou. A osobne si myslim, ze by to tak aj mohlo (malo) fungovat. Bezpodmienecna laska a prijatie su silne argumenty. Zostava uz len vymysliet, ako sa k ich vlastnictvu dopracovat... Lebo neviem ako vy, ale ja casto zlyhavam...

17ty november

2008-11-13T10:30:00.002+01:00

Joj, kiezby som bola vtedy na dojazd do BA...
Vsak to cloveku az rozum zastava, co sa u nas deje a prepecie...
Chodte, vsteci, co mozte, fakt chodte....
Inak sa na to Slovensko uz ani neoplati vracat...:(

To som zase teda necakala... Svokra bude prekvapena!

2008-10-30T13:21:00.005+01:00

Pamatate si este niekto na tu prihluplu reklamu? Ja teda zivo;) ale o tom som vobec nechcela. Narazila som dnes na velmi zaujimavy clanok/rozhovor o vesmire pre laikov, tj polopatisticky.

Len taky maly test: Kto by vedel z hlavy, bez skusania, povedat, ktorym smerom sa toci vir vody v umyvadle, ked vytiahnete stupel? (Btw, ako sa nejako normalne vola ten stupel v umyvadle? Ani za nic si neviem spomenut :D)

....... cas na rozmyselnie ........

Vzdy v smere hodinovych ruciciek... Teda "u nas".

A vedeli ste, ze na juznej pologuli sa toci presne naopak, teda proti smeru? Ja som teda bola poriadne prekvapkana ;) Musim sa niekoho, kto tam dole niekedy bol popytat, ci je to fakt tak... Pripadne mi napiste, ak mate osobnu skusenost.

A este kopa inych zaujimavosti tam bola, cely clanok najdete tu. Nemusite sa stotoznit, ja si napr nemyslim, ze za vesmirom nie je nic, ale je to kazdopadne velmi zaujimave a miestami vtipne citanie a hlavne "ludskou recou". Zoznamite sa v nom s "astrolubitelom" Romanom Pifflom, ktory vysvetli ako napr severka nema ako protipol "juzku", planety a ine "sutre" sa postupne "uplacali" z volnej hmoty a preco asi "zahucali" trilobity:)

PS: ocividne ste to nikto neskusali, lebo som prave zistila, ze chybicka se vloudila a s tou vodou je to presne naopak :D takze "u nas" sa toci proti smeru a v Australii po smere. Tvrdi to o.i. Lisa Simpson a ja som to tu aj skusala a tocila sa proti smeru. A potom dalsi ludia tvrdia, ze to nie je pravda, ale mne sa tato teoria paci a tak si to tam dole tiez raz pojdem vyskusat a poreferujem;)

Piazza

2008-10-24T13:03:00.003+02:00

Este pre uplnost a k uzavretiu kapitoly Spanielsko...

Posledne dva mesiace mojho pobytu tam, som pracovala prave v tom najsamsuper bare, kde sme travievali tak dva vecery v tyzdni pomaly cely semester. Prisla som k tomu, ako sa hovori, ako slepe kura k zrnu, Federico ma este musel prehovarat, lebo som si fakt nebola ista, ci to so svojou biednou spanielcinou a nulovymi skusenostami zvladnem... Nakoniec to ale nebolo take tragicke, iba pivo sa mi moc nedarilo capovat, maju tam take divne nesumive cudo:) Dokonca aj jazyku to pomohlo, za dva mesiace som sa naucila zrejme viac ako za predchadzajuce styri v skole. Teda niezeby som teraz bola nejaka fluentna, ale aspon sa ako tak dohovorim, pripadne, ked ma niekto vytoci, este mu aj viem povedat, co si o nom a jeho nazoroch myslim :D

No a tu je teda "moj" bar...

Aj s majitelom a barmanom Federicom z Argentiny

Vonku bola este teraska s 10 stolikmi, ale to som nejako zabudla odfotit :)

Hogueras

2008-09-09T16:10:00.012+02:00

Tomu sa hovori delay... Hanba mi, len co je pravda, a to az taka, ze som myslela, ze to sem radsej ani nedam, nech radsej nikto nevie... Ale na druhu stranu, na co si chovat blog, ak tam nic nedavam, ze ano ;) Takze oneskorene ale predsa.

Koncom juna sa v Alicante deje nieco velmi podobne vyssie (nizsie) spominanym valencianskym Fallas. V podstate je to to iste, len menej zname a vola sa to Hogueras. Kedze som tam v tom case este furt trcala, tak som sa samozrejme aspon coho-toho zucastnila, aj ked nie vela, jelikoz po veceroch a nociach som bola pracovne vytazena. Cele to trva vyse tyzdna a pocas toho tyzdna sa stale cosi deje. Zacalo to takym strasne super sprievodom, na ktory som nahodou narazila cestou domov z prace, a este tyzden si hlavu buchala o stenu, ze som nemala pri sebe fotak:( V tom sprievode totiz kazda mestska cast niesla svoju hogueru (tj papierovo-polystyrenovo-latkovo-drevenu sochu) a vsetci zucastneni boli poobliekani a pomalovani v ramci prislusnej temy (tj ak hoguera bola tucniak, vsetci co ju niesli a tancovali po okoli boli v kostymoch tucniakov). Proste pomaly Rio ;) Ale co na tom vsetkom (okrem uzasne farebnych a neuveritelne sialenych kostymov) bolo pre mna najfascinujucejsie, bolo, ze sa zucastnovali fakt vsetci. Boli tam babicky na voziku, mamicky s deturencami vyzeravsimi tak na 2 mesiace uprostred toho hluku pokojne spiacimi v kociari vyzdobenom aby pasoval k sprievodu, rodinky, detiska vsetkych vekov a velkosti, bruchaty ujkovia, mladi... Proste vsetci. Ale kedze som bola neinformovana, nie su fotecky ziadne :( Kazdy vecer bol potom este ohnostroj, ale z toho tiez nic mat nebudete, lebo som ani jeden nevidela, kedze som v tom case uz byvala doma a odtial bolo figu vidiet.

Coho som sa ale zucastnila bola Mesclata (aspon sa mi mari, ze tak sa to pise). Taky kvazi ohnostroj uprostred dna zamerany hlavne na tvorbu nenormalneho hluku ;) Priamo na mieste som bola len raz, ale zato som ho kazdy den o druhej pocula aj cez pol mesta a zatvorene okno. A to musim dat Alicante 5 hviezdiciek, lebo to bolo podstatne lepsie spravene ako vo Valencii. Do toho rachotu hrala hudba a vsetko to bolo pekne zosuladene, takze by sa to skoro dalo nazvat umenim.

Doobeda, pred rachotom, prebiehal specialny sprievod, ale nepamatam uz ako sa to volalo. Tvorili ho ludia nesuci na sebe fakt velke babky roznych historickych aj nehistoricky smiesnych postaviciek. Kedze vonku byvalo v tom case tak 35 v tieni a niektore babky mali dobre tri metre a nie moc vela vetrania, kazdu sprevadzalo zopar ludi, ktori sa v jej utrobach striedali.

Velmo religioznym Spanielom by sa ziadna fiesta bez kostola neratala, a tak cez vikend nam priamo pred barom (ktory je na namesti pred jednym z najvacsich kostolov v Ali) vyrastla kvetinova socha Marie a premavali sa tam po veceroch v krojoch vyobliekane procesie. Tu opat plati, ze idu vsetci za radom, tj kociariky, invalidne voziky a ludia vsetkych vekov, tvarov a velkosti... Proste zazitok. A k tomu aj zopar vtipnosti, napr niektore male dietky nasli taku zalubu vo svojich kytickach, ktore mali obetovat na tu sochu, ze ked im boli kyticky "socharmi" odobrate, pokusili sa ako nahradu ukoristit zopar lupienkov z lupienkovej mozaiky pre sochou. Mamicky sa na to ale nepozerali s velkym pochopenim a takmer vsetky utoky na mozaiku boli odrazene vcas:)

(osvetlenie veskere-zadne, na stativ nebol priestor ani cas, takze kvalita miziva, ale ako dokumentacia hadam postaci)

Dievcatko, co sa nechcelo vzdat svojej keticky ;)

Hotova socha z kvetinovych darov

Tiez hodno poznamenat fakt, ze napriek tomu, ze Spanielsko si v tohorocnych futbalovych majstrovstvach viedlo naozaj dobre a prave pocas tychto pocesii prebiehali zapasy vyradovacieho kola, mnohi futbalu-chtivi muzi dali pred futbalom prednost uslachtilejsim cinnostiam ako uz spominanym porcesiam ci stvabe sochy. Na stastie pre nich, Federico je tiez len chlap a byvaly futbalista, a tak na nasej vonakjsej velkej obrazovke pustil napinavy koniec zapasu aspon bez zvuku... A musim povedat, ze mnohi potom nevedeli kam s ocami a tentokrat neboli pricinou sporo odete devy ;)

A ked na penalty Spanielsko vyhralo (uz neviem nad kym, som len zena:), tak sa aj nalezite tesili...

No a samozrejme pocas celeho tyzdna boli rozne po meste vystavene vsetky tie sochy, sosky a sososky (citaj sosuoshky;)), ktore sa potom na zaver palili.

Hlavna hogueara na namesti pred radnicou

Enviromentalne ladena kreacia, povsimnite si najma pokryvku hlavy modela vpopredi

K jednej som sa dostala este pocas stavania, stala mi takmer pod balkonom.

Kedze asi Alicante nema dost poziarnikov, palili sa na rozdiel od Valencie postupne a teda ta, co som ju mala pod nosom, fakt velka, sa palila az cosi po tretej rano, takze som kempovala na balkone a cakala na to cca 2 hodiny, lebo to furt vyzeralo, ze uz uz a potom nic... Ale aspon som mala first class view ked uz sa k tomu konecne dohrabali ;)

Andalucia

2008-06-11T00:21:00.008+02:00

Odkedy som prisla, alebo vlastne mozno este predtym, som planovala ist sa Gibraltar a zamavat Afrike. Oslovila som hadam 15 ludi a mnohi prejavili zaujem, ale ked prislo na lamanie chleba, tak vzdy vycuvali. A ked uz som sa pomaly vzdavala, tak sa konecne podarilo najst aspon dvoch dalsich nadsencov, ktori boli ochotni sa vybrat na juh Spanielska s mapou a stanom, bez vacsich planov, s cielom vidiet co najviac. A to sa nam aj podarilo. Pocas piatich dni sme videli tolko, ze som ani nedufala a splnil sa mi dalsi sen, videla som Afriku (aspon z dialky) a zazila svoj prvy a zatial jediny road trip:)

Z Alicante sme vyrazili vo stvrtok poobede. Prvy ciel - Granada. Ja som tam sice uz bola, ale Are a Laura nie, a kedze je to po ceste a maju tam skvele tapas, tak sme sa zastavili. Este pred cestou som nasla na nete par campingov, aby sme nesli uplne naslepo a spatne musim povedat, ze ten pri Granade bol zo vsetkych najlepsi. Taky malinky, rodinny, iba 3 km od mesta. Tak sme sa zacampovali a hura na tapas. Potom prechadzka nocnou Granadoupotom este aj dennou chvilku ale nie moc, lebo nas este cakala Malaga. Tam nikto z nas predtym nebol, tak sme sa viac motali, ale z tych par hodin sme videli skoro vsetko dolezite (aspon podla mapky, co sme dostali na informaciach). Spali sme pobliz mesta Marbella a v sobotu hura do ciela - Gibraltar. Celkom sokujuci bol ten prechod. Pomyselna ciara a za nou Britania... Ako vazne:ale zaroven aj spanielske uzucke pokrutene ulicky a ine typickosti... Take zvlastne to tam je a plne turistov samozrejme. My sme tam boli v sobotu, takze ak tam aj nejaky normalny zivot existuje, tak v sobotu poobede mali zavrete ;) Ale zato sme sa dostali autom az hore na tu skalu, videli jaskynu, opice neuveritelne zblizka (fotky co budu nasledovat nie su zoomovane, ale fotene na makro) a aj ked sme nestihli pevnost, ten vyhlad stal za to...Pocnuc nedelou sme sa zacali vracat, ale po ceste sme stihli este ranajky v Nerja, malebne mestecko zvane Salobrena, kde som sa nie a nie dofotit az nam vsetkym dosli baterky vo fotakoch :) Cabo de Gata, kde je nejaky mociarovy narodny park a teda velkoliahen komarov, ale zato fakt super drsny majak a mini turisticke mestecko San Jose na druhej strane toho poloostrovceka. Domov do Alicante sme dorazili spinavi a unaveni v pondelok, ale jednoznacne to stalo za to. Este aj pocasie nam aj napriek spociatku pesimistickej predpovedi prialo. Nebolo sice zrovna krasne (okrem Gibraltaru) ale prsalo iba raz a aj to pocas presunu. Takze celkovo 1*.
SalobrenaMajak na Cabo de GataA jeden z dovodov preco chcem mat domcek na pobrezi Andaluzie - NerjaPre detailov chtivych, mini mapka nasej trasy

Pics from Barcelona

2008-05-06T23:18:00.003+02:00

Ako som slubila, tu je zopar fotiek... Ziadne umenie, len take co ma zaujalo. Navyse nemam velmi zalubu fotit veci, co fotia vsetci turisti (teda jasne, ze mam asi 30 fotiek aj ten sangrie;) ale sem ich davat nebudem, kto ma zaujem, neskor osobne). Takze len take "momentky". Vsak som tam vlastne bola necele dva dni, tak co by ste chceli...

Tot Arc de Triomf foteny z kopca parku Guel. Dole pod nim sme boli iba v noci a nechcelo sa mi rozkladat stativ.
Zvlastny most v pristave, tu sa mi stativ rozlozit chcelo :)Park Guel... Viac ako cely Gaudi na zaujalo toto chlapca.
Len taka ulicka... Kvizova otazka, kto tam najde nieco zvlastne?
A bonus na zaver, toto ma naozaj prekvapkalo... Vedla vchodu do metra na mna mrkol kusok domoviny;) Ale bolo zavrete, tak som to nemohla blizsie omrknut...

Barcelona

2008-05-04T15:22:00.005+02:00

Nikdy som si nevedela predstavit, ako moze niekto kupit fakt last minute dovolenku, v priebehu par hodin sa zbalit a vyrazit... Uz chapem :D V stredu vecer stretnes pred barom kamosa, ktory sa zdoveri, ze na druhy den ide do Barcelony. Konverzacne prehodis nieco v zmysle, ze hmmm, tam som uz davno chcela ist, na co on prida, tak pod, mame v aute dve miesta volne... A tak to vsetko zacalo...

Vo stvrtok okolo obeda len rychlo overit, ci si to dotycny pamata a ci to naozaj plati a o hodinu na to uz sedim v aute s troma dalsimi dobrodruhmi. Kedze sme vyrazili "hned rano" v spanielskom case (tj o pol 4), tak sme sa rozhodli nepresilit sa hned na zaciatku a uchylit sa na noc uz v Castellone de la Plana, co je mestecko asi tak na pol ceste. Akurat tam prebiehala nejaka religiozna procesia, takze ludi ako naozaj... Po naozaj vynikajucich tapas a prechadzke vecernym mestom sme sa vybrali hladat nejake ubytko, najlepsie kemp, kedze sme boli vybaveni stanom a spacakmi. Vsetko ale bolo bud plne, alebo zavrete, plaz prilis mala alebo patriaca hotelom, a tak sme sa nakoniec vplizili do kempu, kde zrovna nebol strazca na dohlad s tym, ze prinajhorsom, ak nam na to pridu, zaplatime rano. Problem ale nastal, ked sa zistilo, ze pozicany stan je tak aspon 20 rokov stary "komunisticky typ", ktory nikto z nas nikdy nevidel postaveny a teda ani nema predstavu ako ho postavit. Jedna hodina v noci, vsade tma a treba byt potichu, aby nam na to neprisli. Po chvilke zmateneho skusania za svetla mobilov sme to vzdali, vrchnu celtu pekne ustlali na spodnu staby karimatku, spacaky dali navrch a uz to bolo: the most lousy campers ever :) Ale kedze sme v Spanielsku, tak vsetko dopadlo dobre, neprsalo, ani zima nebola a rano sa nam podarilo nenapadne sa vytratit, takze sme za pouzitie ich travnika ani nic neplatili :)

Nasackovali sme sa opat do malinkeho citroena a supho smer Barcelona. Ako chudobni studenti sme sa samozrejme chceli vyhnut toll roads a tak sme sa splietali a preplietali vselikde a nebyt gps tak hadam ani nedojdeme... Ale podarilo sa, v skorych popoludnajsich hodinach sme dorazili do ciela, dokonca aj kemp sme nasli bez vacsich problemov a po predoslych skusenostiach sme sa rozhodli nas pobyt stavbou stanu radsej zahajit. Podarilo sa asi na treti pokus a aj ked nebol zrovna stabilny, vydrzal co mal. No a kedze sme nemali moc casu (predsa len aj do skoly sa obcas treba prist ukazat a obcas nejaku tu prezentaciu pripravit) tak sme sa hned vecer vybrali do mesta.

Musim teda uznat, ze Barcelona fakt zije. Tolko ludi pokope sa len tak niekde nenajde. A hlavne ti turisti...;) Potulali sme sa teda nocnou Barcelonou a ja som velmi chcela vidiet ten super znamy kostol v noci, ze isto bude krasne vysvieteny... Tristvrte hodiny sviznej chodze (metro v noci nechodi) na to, aby som zistila, ze trt makovy, setrime elektrinu, nic vysvietene neni :( Teda niezeby to aj tak nebola majestatna stavba, ale predsa... Ked ja mam tak rada nocne fotky... No nic, viac sa toho dalo vidiet potom v sobotu za dna, aj ked na toto mesto by asi ani tyzden nestacil... Z takych naj atrakcii sme stihli len Sagrada Familia (ktoru spoluziak pohotovo prekrstil na sangriu;) a Park Guel, kde ma Gaudi muzeum, ale okrem toho sme videli kopu super zakuti a uliciek a kostolov a pamatnikov a neviem uz ani co... Len zmatok nad zmatok, oni tam maju uplne iny jazyk (katalancina), co je celkom rana pod pas, ked uz ma clovek konecne pocit, ze sa aspon trochu orientuje:)

Celkovo musim povedat, ze na last minute to bol skvely vylet. Kebyze to viem viac dopredu, tak si vybavim skolske povinnosti tak, aby sme mohli zostat dlhsie, ale dva dni lepsie ako nic :) Krasne mesto, snad sa niekedy este vratim...

(Pics later)

Mi vida me encanta mucho...

2008-04-28T16:40:00.006+02:00

(Tym nadpisom akoze drzo machrujem, ze uz viem ako tak poskladat spanielsku vetu ;) snad sa nenajde nikto, kto by tomu rozumel natolko, ze by tam nasiel chybu :D Inac by to malo znamenat, ze sa mi moj zivot velmi paci)

Bola som upozornena, ze uz som dlho nic nenapisala a veru pravda to je, ale problem je v tom, ze ani nemam moc o com. Po uvodnych sokoch a skokoch sa zivot tak nejako ustalil a teraz len plynie... V skole od nas obcas uz aj cosi chcu (midterm zo spanielciny, prezentacia, obcas nieco precitat... takze asi ako doma v ramci jedneho tyzdna;) a neustale sa otepluje. Naozaj si neviem predstavit to peklo v juni, ked bude v tieni 40 a mne bude treba sediet doma a ucit sa na skusky pripadne nieco pisat... Ale naco sa preocupar (=worry) dopredu, ze ano ;)

Zatial to vyzera tak, ze mojou hlavnou naplnou casu je:

vylihovanie na plazi

posedavanie v najuzasnejsom bare v Alicante - La Piazza

a samozrejme multijazycna konverzacia zahrnajuca casto tri a viac jazykov v jednej vete... Netvrdim, ze to je to najdolezitejsie, ani ze mi nikto a nic nechyba, ale velmi sa tesim, ze mam tu moznost spoznavat tolko ludi z uplne odlisnych kultur a prostredi. Pues, mi vida me encanta mucho...

Fallas + 4 mil. people = MADNESS

2008-03-24T21:10:00.005+01:00

Este pred odchodom naspat na daleky sever (Slovensko) som sa zucastnila niecoho velmi specialneho a zaroven strach nahanajuceho. Vola sa to Fallas a odohrava sa to kazdorocne vo Valencie v tyzdni pred 19.3. Pre informacii chtivych tot link na wiki (pre jazykovo znalych, spanielska verzia je lepsia ako anglicka). Ja mozem podat len ciste subjektivnu spravu a par fotiek.

Vacsina mojich priatelov a znamych tu z Alicante si samozrejme tuto udalost v nedalekej Valencii nechcela nechat ujst. Poniektori sme sli univerzitnymi busmi, ini autami, ze sa tam predsa aj tak stretneme.... Nestretli sme sa. Nikto totiz neratal s tym, ze ked sa do mesta s cca 800 000 obyvatelmi nasackuju dalsie 4 miliony ludi, tak bude pomerne tazke sa v meste co i len pohybovat, nieto este niekoho len tak stretnut ;) Osobne som bola rada, ze som sa zvladla neoddelit aspon od tych troch bab, s ktorymi sme cely den chodili. Niekedy totiz aj to hrozilo.

Ale poporiadku. Po vylodeni sa okolo obeda sme sa len tak trochu presli (rozumej predrali davom) v okoli centra a pred druhou zakotvili na Plaza del Ayuntamiento, co bolo asi hlavne dejisko oslav. Tu sa presne o druhej spustilo cosi zvane La Mascleta, co by sa dalo popisat asi ako ohnostroj za dna urceny na vyrobu co najvacsieho mnozstva hluku a dymu. Ked to skoncilo, tak sa nad nami vznasalo tolko dymu, ze slnko bolo len taky maly oranzovy kruzok a dalo sa nan divat volnym okom. Rachotu jak na tri silvestre naraz a ludiiiii, ze som tolko este nevidela (alebo som si vtedy aspon myslela, ze viac uz nejde).

Po skonceni toho, sme sa vybrali na dlhsiu prechadzku spojenu s prehliadkou tych onych - Fallas - kvoli ktorym to vlastne vsetko je. Vraj to je cele na oslavu sv. Jozefa, ale nejako mi nedochadza ta suvislost, alebo to bude zase tym spanielskym vykladom... Fallas su nieco ako susosia z papiera, polystyrenu a inych vysoko horlavych substancii, ktore dani umelci zvani falleres niekolko mesiacov projektuju a vyrabaju, potom ich na tyzden rozne po valencii rozostavia a 19. vecer vsetky (az na vitaznu jednu) spalia. Je niekolko kategorii a mnozstvo pravidiel, mnohe fallas zobrazuju aktualne osobnosti, ci udalosti (nasli sme aj Zapatera;) ale vsetky su prekvapivo dokonale a do detailov vypracovane: vyrazy tvare, tiene, pokrcene saty... vsetko. Najvacsie mavaju az 20 metrov na vysku a cena vyroby a vsetkeho okolo sa pohybuje od 6 000 do 600 000 €!!!
Tu je zopar ukazok, pre mnozstva ludi sa mi nepodarilo nic velkolepe, ale aby bola aspon predstava:Toto spada do kategorie fallas infantiles, neboli detske fallas :) tie museli byt max 3x3 metre, ale boli o to premakanejsie a detailnejsie.
Toto uz je falla dospelacka ;) neviem sice co mala akoze predstavovat, ale prave tuto sme videli aj horiet, tak k nej mam taky blizky vztah :DToto je moj sukromny favorit, bolo to nieco na styl zivlov, lebo to vlavo je ohen, vpravo tusim vietor, na druhej strane este bola voda, ale k stvrtej strane sme sa nedostali. Detail jednej z nich. Tak sa mi zda, ze tato aj vyhrala, ale ista si nie som.Iny detail, inej falle. Toto bolo asi najpremekanejsie co som videla. Chvilku som aj rozmyslala, ci to neni zive...;)
K fallas patri este okrem nich samotnych spusta sprievodneho programu: kostymi, sprievody a tak. Je to proste velka slava a ako sa na Spanielov patri, vsetko je naramne hlucne a preludnene. Vecer potom nastava uz spominane palenie. Je to na etapy. Najskor sa palia tie infantiles pricom posledna sa pali vitazna. Potom o polnoci sa palia vsetky ostatne okrem vitaznej velkej a tej, co je na Pl del Ayuntamiento. Uz to znamena celkom velke davy, ale este sa to dalo, lebo roznych fallas je po Valencii vyze 200, tak sa to kusok rozptyli. Takto to asi vyzeralo:
Poziarnici pritom polievali okolite domy (a ludi) a tak to celkovo kontrolovali aby sa to nevymklo.Tu sme my, cele zhave este pred palenim: Lubka, Julia a Keri.
Problem ale nastal, ked sa tesne po polnoci vsetci, tj 4 miliony ludi!!, zacali presuvat na Pl del Aynutamiento, na palenie poslednej Falle. Naivne sme si mysleli, ze kedze sme odtial kusok, ze sa aj niekam dostaneme. Uviazli sme v usti jednej z bocnych uliciek, Fallu sme sice mali nadohlad, ale uviazli sme tak, ze ani pohyb. Doslova. Kto nezazil, nevie si predstavit. Tam keby niekto spadol, tak ho dav uslape, nikto ani nemrkne. Aj sme sa chceli dostat radsej prec, ze to nestoji za to, ale nedalo sa. Chvilami bolo tazke aj dychat, jelikoz aj to vyzaduje priestor aspon na roztiahnutie hrudneho kosa... Videli sme sice krasny ohnostroj a v dialke aj ten ohen, ale neviem, neviem, ci to za ten pocit bezmocnosti a paniky stalo. Nabuduce, ak nejake bude, ostanem niekde daleko a budem len pozerat hore ;)
Pote... Cestou na bus, pohrebisko jednej falla. Memento homo, quia pulvis es...

Elche

2008-03-10T15:59:00.003+01:00

Kedze studium tu neni nijako namahave (teda okrem zachvatov bezmocneho zufalstva nad pomermi tu :D), ostava nam o to viac casu na rozne expedicie, vylety a povalovanie sa. Minuly vikend sme sa napriklad s dvoma kamoskami (Lubka a Elena, obe Bulharky) vybrali do Elche.

Elche je male mestecko asi 20 km od Alicante, ktore je zname najma svojimi palmami. Existuje tu totiz, teraz si nie som ista, ci len najvacsi alebo aj jediny prirodzeny palmovy les v Spanielsku. Brozurka hovori, ze sa tu nachadza 200-300 tisic paliem! Ono totizto vacsina paliem, co clovek tu po okoli vidi su umelo vysadzane a Elche je jedinecne prave tym, ze tento palmovy les tu existuje uz od fenickeho osidlenia pred 2500-3000 rokmi (za tieto data nerucim, to som len vycitala v takej knizocke, co nam dali na informaciach:)

Okrem tohto lesa sa tu nachadza este kopa muzei, ale kedze bol krasny slnecny den, tak sa nam nechcelo ho stravit medzi exponatmi a pozreli sme si len jedny stare arabske kupele a nakukli sme do tunajsej baziliky (kde prave prebiehala svatba;)
Tot Basilica de Santa Maria
O to viac casu sme ale potom stravili na mieste zvanom El Huerto del Cura, co je nieco medzi botanickou zahradou a parkom (Cura je meno, huerto je sad). Povodne to bola zahrada nejakeho osvieteneho bohaca, ktory ju kupil, aby je zachranil pred vyrubom. Postupom casu menila majitelov a kazdy cosi pridal. Teraz je tu fakt siroka plejada typicky stredomorskych a subtropickych rastlin. Na menej ako 13 000 metroch stvrocovych sa ich tu nachadza cca tisic.
Vyzera to asi takto
A este jedna pikoska. V strede zahrady je palma stara pribl. 165 rokov, zvana Imperial Palm Tree, podla princeznej Sisi, ktorej bola venovana, ked Sisi tento park v roku 1894 navstivila. (ja som tam preto, aby bolo jasne aka velka ta palma je:)
Okrem flory sa tam sem-tam aj nejaka fauna mihla. Rybicky, korytnacky, neuveritelne pestrofarebne kacice a tu, schovany v bambusovom lesiku, pan pav...Celkovo vylet hodnotim piatimi hviezdickami. Elche je uzasne zelene a privetive mesto a este sme si aj uzili kopu srandy. A tak na zaver, mis amigas locas s troma apostolmi...

Granada III

2008-03-06T15:45:00.007+01:00

Slubujem, ze toto uz je posledny post o Granade:) Bola som tam sice len necele tri dni, ale stihla som vyfotit cez 400 fotiek, takze akokolvek sa to nezda, toto je len velmi maly vyber... Anyway, nedavno som si uvedomila, ze stale fotim nejake budovy, kvietky, zatisia a tak a vobec nefotim ludi. Tak som si povedala, ze to skusim aspon trosku.

Tieto a dalsie velmi priatelsky sa tvariace tety okupovali cely den okolie katedraly a prilahleho muzea, pricom vnucovali turistom haluzky rozmarinu, ze pre stastie a chceli vestit z ruky... Ze nechcu peniaze, ze len vyvestia. Ale boli sme varovani, ze az tak zadarmo to zase neni, takze radsej sa vyhybat... Boli ale celkom agresivne obcas, len co zmercili niekoho turisticky vyzerajuceho, koniec. Pracovny nazov - supy:)
Pri tom istom muzeu sedel aj tento ujo. Celkom pasivne, zato o to vyrecnejsie... Quasimodo.
Siesta...Aj ja chcem raz so svojim deduskom takto sediet poobede pod pomarancovnikom a obdivovat duhu vo fontane...Dalsia vec, co je dost typicka pre Granadu su tzv Bar de tapas. (teda viac menej po celom Spanielsku, ale Granada je THE place to go) Funguje to tak, ze ku kazdemu drinku (od vody, cez kolu, sangriu az po pivo) clovek dostane taky maly snack zvany tapa. Zvyky sa lisia od baru k baru, niekde dostanete k prvemu drinku jeden druh, k dalsiemu dalsi atd, inde si kazdu "rundu" tapas vyberate z menu. Tiez ponuka je rozna, ja som mala vsetko mozne od zapeceneho sendvicu, cez jednohubku s lososom a nivou az po mini raznici, casto sa to podava este s trochou hranoliek, kuskom bagety alebo tak podobne. Porcia je sice mala, ale je to zaratane v cene drinku, a teda ked si clovek da dva-tri napoje, tak sa celkom naje. Da sa to objednat aj zvlast a ceny nie su nijako tragicke. Za €5 sa clovek naje a napije do sytosti:) Proste skvela tradicia (imho). Problem je len to, ze tieto bary su od cca 1 naobed do 1 v noci plne k prasknutiu (prave preto, ze to je tak super) a tak je to obcas nastojaka. Tento bar je akoze "Irish", kazdy je trochu iny, ale ludi vsade rovnako.
Na zaver este nieco, co ma uchvatilo asi najviac zo vsetkeho... V kazdom turistickom aj neturistickom centre je kopa rozne si privyrabajucich osob: zive sochy, vestice, muzikanti... Ale vacsinou to je nieco jednoduche a nie az tak kvalitne. Ale tu sa v nedelu rano pred katedralou usadili traja slusne vyzerajuci pani s gitarami a zosilnovacom a spustili tak skvelu hudbu, ze som sa od nich nemohla odtrhnut. A tak som namiesto muzea Izabely Katolickej a kohosi dalsieho pocuvala tristvrte hodinu ich a nelutujem:)

A to uz je naozaj vsetko z Granady, tuto sobotu ideme do Elche...

Granada II

2008-03-05T17:58:00.007+01:00

Pokracovanie... Po kratkej pauze na obed sme sa hned vybrali na strucnu prehliadku mesta. Kedze som mala v ruke fotak, tak som vacsinu casu travila tak 5 minut za skupinou, fotiac vselijake "obycajne" veci, alebo snaziac sa dostat vsetkych tych ludi zo zaberu opustenej ulicky:) a ked sa k tomu pripocita, ze sprievodkyna hovorila opat iba po spanielsky, tak som z vykladu naozaj moc nemala, a tak teda iba postnem zopar fotiek, ktore asi sice nereprezentuju zrovna tie najvyznamnejsie veci v Granade, ale mne sa pacia.

OK, na uvod aspon jedna vyznamna: tot katedrala, ktora sa vola Catedral (ako fakt:) a je taka obrovska, ze pri vsetkej snahe sa mi ju nepodarilo vpratat na jednu fotku... Tak tu su dva rozne pohlady.A ako bonus nieco, co som si vsimla az ked som tadial sla treti krat... Pri schodoch veducich ku katedrale, je takyto roztomily ukazovatel. To aby sa nahodou niekto nepomylil:)Ocividne nielen v Brne maju strasne super vyzerajuce budovy len tak roztrusene po meste... (tu je este vlavo vidiet socha, ktora zobrazuje Kristofa Kolumba ako dava kralovnej Izabele dary, co priniesol za Ameriky)Chodili sme potom okolo mnohych kostolov a po mnohych iste vyznamnych namestiach, ale musim sa priznat, ze mne ta historicka a ina vyznamnost az tak zily netrha a radsej si vsimam "blbosti", ktore si mozno zvysnych 25+ ludi nevsimlo... Takze tu je zopar z nich.
Kostol niekoho, pri ktorom kempuje skupinka pankacovZopar uliciek a zakuti... Alhambra, zahrady Generalife (citaj cheneralife, nie general life:)Niekde v meste, strasne cool balkony...Ladies and Gentlemen, Sierra NevadaSkoro by som zabudla, kazde namestie v Granade, je jedno ake malicke, ma fontanu a kostol. A tot, maly zazrak, duha...Tri pomerance pro Popelku :)
And still, to be continued...

Granada I

2008-03-04T18:28:00.011+01:00

Na tunajsej univerzite existuje cosi co sa vola Actividades Socioculturales y de Ocio (teda spolocensko-kulturne aktivity a lenosenie;) podla slovnika) a tito organizuju rozne veci pre studentov i nestudentov a medzi inym aj vylety po okolitych (pripadne nie az tak okolitych) mestach. No a presne takehoto vyletu som sa tento vikend zucastnila....

Viaje a Granada

Z Alicante sme vyrazili v piatok poobede smer Granada. Taky minibus, okolo 25 ludi nas mohlo byt, vacsina Amici, ale nejaka diverzita sa nasla. Na miesto urcenia sme dorazili po piatich hodinach cesty, cca o 6. Hotel - jedna basen a tri hviezdicky - ale nebol cas sa moc zabyvavat, hned sme vyrazili na flamenco show, lebo vraj v Granade to je naj. Ked sa mi podari nejako zeditovat video, tak pridam. Este sme sa boli potom pozriet na krasne vysvietenu Alhambru:Tot prvy den, mrtvi sme dosli do hotela o pol 1 v noci a sli rychlo spat, lebo druhy den, hura na prehliadku vsetkeho co sa da...

Zacalo to uz spominanou Alhambrou. Nebudem popisovat, ze co to je, Wikipediu ma kazdy, ze ano... Snad len to, ze je jedinecna hlavne tym, ze sa tu stretava moslimsky a krestansky svet, architektura, zvyky, zivot... Takze iba zopar obrazkov a zaujimavosti k tomu. Obcas mozno cosi popletiem, lebo vyklad bol cely po spanielsky, takze polovica mi unikla. Ale anyway...
Vsetko tam je premakane a spolu suvisiace, az sa clovek divi. Hned na vchodom je vyryta ruka, ktorej prsty reprezentuju pat zakladnych pilierov islamu (nepamatam, kto chce nech si zagoogli;) A aj potom dalej vnutri, pri blizsom skumani clovek pride na to, ze steny nie su len tak pokryte rytinami, ale ze to su casto arabske pismena, a ze teda asi aj nieco znamenaju. Tieto napriklad boli cosi ako "Nie som vacsi ako Alah" a boli umiestnene za tronom toho sultana, ci kto to tam vladol. Alebo tento palac, ktory mal patrit nejakej manzelke niekoho ;) a nikdy nebol dostavany... Architekt sa inspiroval Rimom a postavil to takym specialnym sposobom (ktoreho meno mi nejako uniklo), ze keby sa zrutil jeden z tych stlpov, tak spadne cela stavba, ale zase na druhej strane, tento sposob zarucuje vynimocnu elasticitu, co sa celkom hodi, kedze Granada je seizmicky cinna oblast. Proste premakane to maju...
Teraz si uz nespominam, kto to spravil, ale ked niekto obsadil Alhambru, tak dal postavit tuto obrannu stenu, ktorej kamene, tie dlhe tenke, su nahrobne kamene tych porazenych (opat neviem kto, koho, kedy a preco, ale prislo mi to strasne zaujimave). A tak by som mohla rozpravat donekonecna, alebo aspon kym mi pamat vydrzi, ale to by uz bol mooc dlhy post. Takze este zopar obrazkov z inych palacov a zahrad komplexu a pomaly sa poberieme z Alhambry do mesta...

Tot je opat cisi palac, v ktorom bola "prijimacia miestnost" kde sultan prijimal navstevy a za tronom mal vyssie spominany napis

Detail vchoduStrop ineho palaca (pozn. neni to tu moc dobre vidno, ale vsetky tieto stropy mali sedem "poschodi" pricom na kazdom poschodi bolo vzdy pat okien, alebo pat nejakych symbolov - co opat odkazovalo k piatim pilierom islamu - a tym, ze tych poschodi bolo sedem, tak ten vrch bol vlastne "siedme nebo" (v Spanielcine to funguje presne tak ako v Slovencine) Aj vacsina budov tam mala sedem poschodi, pricom dany vladar sa zdrzoval iba v tom "nebi")To be continued later...

Babylonske zmatenie jazykov

2008-02-26T14:25:00.003+01:00

Akokolvek je tu na univerzite uroven studia jazykov oproti KAA MU nula nula nic, tak mimo skoly sa to prilezitostami priam hemzi. (jee, to je super slovo, ze hemzit sa... to som uz davno nepocula/necitala/nepouzila;)
Asi ako vsetci, kto zazili takyto pobyt, musim pripustit, ze akokolvek je clovek odhodlany travit co najviac casu s domacimi, aby sa naucil jazyk, spoznal kulturu a tak, tak aj tak skonci vacsinou v spolocnosti dalsich erasmakov. Funny potom je, ked sa taka roznoroda skupina narodnosti zide a snazi sa komunikovat. Odhliadnuc od toho, ze kazdy ma iny materinsky jazyk, este sa kazdy uci/ucil/vie dohovorit v dalsich jazykoch a do toho vsetkeho spanielcina, ktoru sa viac ci menej uspesne ucime vsetci.
Napriklad minuly tyzden som bola fiestovat u kamosky. Boli sme tam styri holky: Lubka, hostitelka z Bulharska, ktora ale zije v Nemecku a teda hovori plynne nemecky, celkom slusne anglicky a viac-menej komunikativne spanielsky, Julia, Ruska, ktora tiez zije v Nemecku, anglictina ide ked sa inak neda, ale inak moc nie a spanielcina stredne pokrocila, Ricky, Rakusanka s peknou anglictinou a spanielcinou plus-minus, pricom ma aj zaklady Rustiny a zije pri hraniciach s CR, takze obcas aj ceske frazy, no a ja, co som "pricuchla" uz ku vsetkym spomenutym aj nespomenutym jazykom, ale vlastne ziadny neviem poriadne ;) Takze pekny mix. A ked sa k tomu pripocita nejake to vinko, tak sa potom stava, ze clovek zacne vetu v spanielcine, sem-tam hodi anglicke slovicko, ked to spanielske chyba a skonci v Bulharcine, lebo to ich "ach nee" je proste neodolatelne. A to som si kedysi myslela, ze uz som vazne divna, ked miesam anglictinu a slovencinu neustale... To bolo este nic! :) Tomu sa hovori multilingvalismus! A aby kultura nechybala, tak k tomu este ruska, spanielska a talianska hudba a nakoniec cvicenie jazykolamov vo vsetkych moznych jazykoch... Aj o tom je erasmus:)

You know you have lived in Spain when...

2008-02-17T22:15:00.002+01:00

Na Facebook-u existuje skupina s presne takymto nazvom a ako "manifesto" ma zoznam asi 60 veci, ktore su pre Spanielsko typicke z pohladu pristahovalca. Vtipne na tom je, ze za dva tyzdne zivota tu, som tak polovicu uz zazila na vlasntej kozi a o druhej polovici som aspon pocula. Maly sample:
1) You think adding lemonade, fanta or even coke to red wine is perfectly acceptable. Especially at lunch time.
2) You can't get over how early bars & clubs shut back home - surely they're shutting just as you should be going out?
3) You aren't just surprised that the plumber/decorator has turned up on time, you're surprised he turned up at all.
6) Not giving every new acquaintance dos besos seems so rude.
20) You eat lunch after 2pm & would never even think of having your evening meal before 9.
30) On some Sunday mornings you have breakfast before going to bed, not after you get up.
37) You know that 'ahora' doesn't really mean now.
39) Central heating is most definitely a foreign concept. In winter, you just huddle around the heater under the table & pull the blanket up over your knees...and sleep with about 5 blankets on your bed! (OK I accept this is probably just in the south!)
And Finally: When you realize that you no longer have a sense of "personal space".

A prave s tym poslednym bodom som sa naozaj zblizka zoznamila vcera:) Spoluziacka mi ponukla, ze ide vecer von s kamoskami a ze ak chcem, ze mi cinkne okolo jednej, nech sa k nim pridam (ano, o jednej v noci, 1am). A ja ze jee, ozajstny spanielsky zivot, hura do toho. Podla bodu 3 zavolala o pol druhej a ja cela vytesena som sa vybrala na svoju prvu fiestu. To ze sa tu veseli standardne do rana bieleho mi uz bolo zname, aj to ze vacsina klubov a barov sa otvara o 23:30, ale prekvapilo ma, ze to su len tie "skore", kde sa zabija cas, kym otvoria tie lepsie - az 3:30 (opat am). Vid bod 6 - zoznamenie so siestimi kamoskami mojej kamosky sa rovna dvanastim pusinkam na lice (najprv prave, potom lave, som bola poucena:). Hned v prvom bare som sa potom zoznamila s konceptom straty osobneho priestoru. Tak preplneny priestor som si ani predstavit nevedela. Rychlik Blava Kosice v piatok vecer je nic oproti tomu. Pocit, kde sa clovek doslova zasekne medzi tancujucimi ludmi a nemoze sa pohnut ani o centimeter, je naozaj na nezaplatenie :D. A nikomu to neni divne - iny kraj, iny mrav. Bod 1: pivo sa nacastejsie pije s prichutou alebo pol na pol s nejakou limo (ok, mozno to chlapi nerobia, ale baby vacsinou ano), vino tiez s ovocnou stavou a alkohol sa celkovo riedi omnoho viac ako u nas. Ked si da niekto samotny shot, tak uz je pomaly za alkoholika. Ale zato je normalne napr aj to, ze siedmym babam da barman drinky on the house a ani nemrkne ;) Proste zaujimave je objavovat vsetky tie podivnosti a zvlastne drobnosti, ktore robia zivot tu a doma dvoma odlisnymi svetmi...
Btw, domov sme sa vybrali skoro, uz o pol 6. Aj ked lucenie, opat s dvanastimi bozkami pre kazdeho, zabralo cca 20 minut...

Campus

2008-02-12T22:37:00.000+01:00

Konecne sa mi podarilo do skoly dotrepat aj fotak, tak tu je mala ukazka toho, ako ma vyzerat univerzitny campus...
A zase raz, moja uchylka na kvietky...Tentokrat teda iba fotky, ako sa to vyvija porozpravam nabuduce :)

Vylet

2008-02-09T20:03:00.001+01:00

Dnes sme vykonali pre Spanielov nepochopitelnu vec. Rozhodli sme sa (s Evou, spolustudentkou z Brna) ist na vylet na nejaky okolity kopec. Peso! Ked sme sa so svojim zamerom zverili este cez tyzden spoluziacke (domacej) tak si tukala na celo, ze to je daleko a ze naco tam vobec chceme ist. Ale nedali sme si povedat o rozhodli sme sa zdolat niektory z tychto lakavo vyzerajucich kopcov:Povodny zamer bol ten v strede, ale k tomu sa nam nakoniec nepodarilo dostat, lebo sa tesne pod nim rozklada lom a da sa tam ist iba dost velkou oklukou (po asfaltke), na ktoru sme nemali cas ani chut. Takze sme sa po blizsom zhliadnuti rozhodli pre tento (na hornej fotke je to ten viac vlavo):K jeho upatiu sme sice tiez sli po asfaltke asi 3 hodiny cez vselijake spanielske dedinky, ale ked sme sa konecne dostali kam sme chceli, uz to islo pekne. Museli sme sice zakerne odist zamknutu branu, ktora blokovala cestu k uz spomenutemu lomu, ale nikto nas odtial nevyhnal, takze vsetko v poho. O nejakych cestach pripadne znaceni mozme tu len snivat, ale nebolo to az take zle, vyssie v kopci bol dokonca naznak nejakej cesty (nebolo uplne jasne, ci ludmi stvorenej alebo ci tadial v zime tiekol potok). Bola tam kopa pichlavych krickov a inych podobnosti, ale ked sme sa vyskriabali az hore, vyhlad bol poste uchvatny:Tu na tej dolnej mozno v pribl. v strede dialke vidiet taky maly kopcek v tvare Krivana:) ktorym je v predoslych postoch spominana Castillo de Santa Barbara. Aspon vidno, aky kus sme za ten den presli... (teda z Alicante do San Vicent som sa viezla busom a tam ma potom cakala Eva, ktora tam byva, ale aj tak sme presli cca 25km + vystup, sa musim pochvalit, nie?;)A tu je vrcholova... A to by som nebola ja, keby som cestou dole nefotila kdejaky kvietok;)A to je pre dnesok vsjo, unavena som strasne, dobru noc...

Hlasim vitazstvo nad byrokraciou

2008-02-07T19:03:00.000+01:00

Tak sa mi dnes oficialne podarilo zvitazit nad byrokraciou. S vypatim vsetkych sil som si zalozila ucet v banke, vybavila katicku jove (cosi ako Euro26, ISIC tu moc neberu) a s nou aj zlavenu karticku na busy. Huraaa! A sice rozpravam ako debil po spanielsky ("chcela by som kartu ako tato, ale pre studentov" ;) ale nevadi, som na seba az namyslene hrda, ze som to vsetko konecne zdolala.

A este jeden zazitok. Ako si tak idem do mesta vybavovat, zrazu citim nadhernu vonu cerstvej zeleniny... Ako keby mi pod nos dali misu salatu. Obzeram sa, ze odkial to ide a nemozem na to prist. Asi to fakt ide od tych aut, co tam umyvaju cestu... A vtedy mi to doslo. Nachadzala som sa zrovna na Plaza de Toros, kde sa vzdy vo stvrtok a nedelu konaju zelovocne trhy a prave tam prebiehalo cistenie, tj dve auta zhrnali na zemi popadane zvysky a cele to vystriekavali vodou, ktora sirila tu krasnu vonu. Pohlad nebol nic moc, ale ta vona... A zaroven som na tom istom namesti objavila miesto, kde sa tu v Alicante kona corrida - sice typicky spanielska vec, ale vobec sa netuzim s nou zoznamit blizsie...

More on little differences...

2008-02-07T15:50:00.000+01:00

Zabyvavanie sa veselo pokracuje a niekedy to je naozaj vesele:) Napriklad dnes rano, ked autobus nesiel dobrych 20 minut napriek tomu, ze standardny interval je 6-7 minut... Ale nikoho (okrem mna) to nejako nebralo. Spanieli... Kazdy den ma udivuju dalsie a dalsie veci. Nic z toho neni extremne podstatne, ale ako sa hovori, su to prave tie male veci, co naozaj matter. (da sa to nejako normalne povedat po slovensky? zavazia? alebo ako?)

To, ze pocasie tu je ako u nas na konci aprila, je jasne dane zemepisnou sirkodlzkou (neviem, ktore z toho, stredna skola daleko:) ale vzdy ma znova a znova prekvapi, ked vidam rastlinky a plody, co u nas kupujeme za velke peniaze ako exoticke, len tak volne rast po okoli. Vsade su palmy, of course, ale aj take veci ako granatove jablka som dnes videla a cosi, co vyzeralo ako lichi. Normalne visiet zo stromu. Alebo kvet, co poznam pod nazvom strelicia, tu rastie vsade ako u nas tulipany a narcisi na jar. O sieste som uz pisala, ale dnes ma dostali otvaracie hodiny banky, kde som si chcela zalozit ucet: pondelok az piatok od 8:30 do 14:00 a vo stvrtok 17:00 az 19:30. Neni to vtipne? ;) Ako, dava to zmysel, len ma to prekvapilo. Vsetky obchody, autobusy a take veci maju dva rozne rezimy: oktober az april a potom maj az september. Proste turisticke centrum.

Prekvapeni a rozdielov je kazdy den vela. Napr v buse, kto prv pride, ten si sadne. Dnes rano bol bus komplet plny a skoro vsade sedeli len mladi, pricom postarsi, sotva stojaci, stali. A nikomu to neprislo divne, ani tym postarsim. U nas (v Brne:) by sa uz vsetky babky rozkrikovali na celu salinu, ze si nemozu sadnut. Alebo v skole, zo siedmych hodin, na ktore som sa tento tyzden chcela ist pozriet, prisli vyucujuci iba na dve. Ta prva o 20 minut neskor a ani pokus o nejake ospravedlnenie ze meska... Zacala akoby nic... Asi je to normalne (hodina ale zacinala o 9 rano, tak to cloveka celkom nastve, ze vstaval zbytocne skoro). Ti, co neprisli vobec, tiez nemali ani snahu vyvesit na dvere nejaky oznam, nech tam na nich necakame... Az dnes, na zaver tyzdna, prisla jedna vyucujuca nacas, ale zato hovorila vacsinu casu po spanielsky (predmet sa tyka americkej literatury) ale uistila nas, ze texty budu v anglictine. Tak trochu ma to stve, ze to maju vsetci natolko na haku, ale asi si musim zvyknut. Aspon ze slniecko svieti a volne hodiny sa daju stravit citanim si leziac na trave:)

Ale aby to neznelo, ze sa stale stazujem, kopa veci tu je uplne super. Napr veci, co sa volaju, ze club social. Velmi vzdialene by sa to dalo prirovnat k nasim menzam, ale strava sa tam podava cely den (cca od pol 9 rano). Su rozne druhy, niekde si clovek objednava menu (na vyber cca 6 veci) k comu dostane chlieb a napoj podla vyberu, inde su akoby svedske stoly (fakt bohaty vyber, aj ked vegetariani maju vacsinou smolu... esteze som masozravec:) clovek si naberiem co chce a kolko chce a pani pri pokladni len skusenym okom ohodnoti a skasiruje. K tomu si mozem objednat kavu (ozajstnu, cerstvo pomletu, vonavu... mnam) napoje a tak. No hotovy sviatok pre chutove bunky otupene smazakom a kavou z automatu. Len je to na nase pomery obcas trochu drahe (cca dvakrat tolko) ale zalezi dost na tom, co si clovek vyberie. Restauracie su vraj este omnoho drahsie decka vraveli, ale zatial nemam first-hand skusenost. Ale kvalita je tiez aspon dvakrat taka ako nase menzy, takze sa nemozem stazovat.

Uz som sa aj zoznamila s par spoluziakmi z anglistiky (teda aj anglicky hovoriacimi) a vyzera to dobre. Vsetci mili a ochotni robit kulturnych a inych sprievodcov. O dalsom vyvoji budem informovat...

Paseo Alicante

2008-02-05T20:58:00.000+01:00

Prvy program pre zahranicnych studentov, ktoreho som sa zucastnila, bola dnesna prechadzka po Alicante a navsteva Castillo de Santa Barbara (to je taka strasne znama pevnost povodne moslimska, neskor dobyta krestnami, ktora sluzila na obranu mesta - tot vsjo com som zachytila zo spanielskeho vykladu). A tu su nejake fotecky...

Castillo de Santa Barbara
A vyhlad odtial
PristavVezicka pevnostiNieco pekne tiez tam...:)Je februar, a tak, logicky, vsetko v kvete...Fontana
Romantika vecer na plaziOpustena stolicka

First impressions

2008-02-04T20:26:00.000+01:00

Tak, po popise cesty by sa patrilo napisat nieco aj o dalsom zabyvavani sa. (je to vobec slovo? alebo len nepodareny preklad lubozvucneho ceskeho zabydlovani?) Anyway, zabyvavanie sa veselo pokracuje velkym chaosom a stretom kultur a roznych zvyklosti. Ono sa to nezda, ale to, co sa vsade stale omiela o spoznavani inych kultur a zivote v nich... To neni ani zdaleka taka sranda, ako by sa mohlo zdat a ani to neni zdaleka take jednoduche... Zaujimave, to ano, ale nie jednoduche.

Vecny popis: Po takmer 24 hodinach roznych presunov a cakani som bola unavena natolko, ze som napriek zeleznokoselovym zvykom zalahla uz o pol desiatej vecer. Rano som aj tak mala problem vstat a stale este citim mierne nedospatie, ale lepsi sa to. Skore vstavanie bolo aj tak uplne zbytocne, co som ale zistila az neskor... Podla zmateneho mailu od koordinatorky kurzov spanielciny pre erasmakov som sa mala hlasit v kontrolnej vezi 8:30 (to sa tak fakt vola;) Torre de control/Control tower). Cestou som narazila na dalsich dvoch zmatenych a dezorientovanych studentov a neskor este viac (aspon v tom nie som sama:) No ale ta cesta na unierzitu... Zastavku busu mam hned pred domom, problem ale bol, ze som netusila, kde mam vystupit a ani ako sa na to kohokolvek spytat... Spocitala som si zastavky, ale typicka ja, som sa cestou na cosi zapozerala a pomylili sa mi cisla. Ked uz som vazne uvazovala nad tym, ze som asi presvihla spravnu zastavku, tak sa naraz zdvihla asi polka autobusu a hned som bola kludnejsia ;) Sami studenti, pricom mnohi mali v rukach knizky so znakom unverzity, takze stacilo nasledovat dav. Campus je krasny, velky (az moc, stratit sa je viac nez lahke) a rano, ked tam este nikoho pomaly nebolo, a vsetko bolo ponorene v takom zvlastnom makkom opare, tak som mala chut si hlavu trieskat o najblizsiu palmu, ze som si nevzala fotak... No snad sa este podari niekdy. V kontrolnej vezi napriek urgentne sa tvariacemu mailu nebolo nic zaujimave, iba vyvesene tie iste papiere s rozvrhom, ktore sme dostali aj mailom, tak som sa pobrala este do centra zahranicnych studentov (ktore sa btw na nase na MU ani len nehrabe), kde som konecne stretla ludi schopnych komunikovat v anglictine. Teda niezeby som sem prisla hlavne kvoli uceniu sa spanielciny, ale takto na zaciatok je toho na cloveka trochu vela naraz. Potom bol nejaky orientacny meeting (75% v spanielcine:) a test na zaradenie do skupin. Brutalny stres pri objednavani jedla v menze (za mnou fornta a predo mnou teta, ktorej skoro vobec nerozumiem a ona mne tiez nie) nejake nakupy zakladnych potravin a odvtedy som doma. (to len, aby som to nemusela vsetkym do kazdeho mailu/chatu pisat, co sa deje... len co prestanu take intenzivne zazitky, tak slubujem, ze si budem nechavat nepodstatne detaily pre seba a sem pisat len (hopefully) interesantnejsie veci)

Popis dojmov: Vytacaju alebo mozno skor udivuju ma tu take tie little differences (Pulp Fiction:) Napriklad to, ze tu nikto nepije rano caj (a teda nemame na byte ani varnu konvicu a vodu si varim na sporaku ako naposledy tak pred 10-12 rokmi) pricom, co sme sa doma naucili ako zaklad spravneho stravovania? Ze po ranu treba vypit nieco teple a ohriata kofola sa ako teply napoj nerata ;) Alebo aj to, ze siesta je siesta a medzi cca 1 a 4 nie je otvorene nic. Fakt nic. Iba nonstopy, aj to nie vsetky. Alebo ze nikto nevie po anglicky, ani studenti nie. Alebo ze je tu zima jak v ruskom filme hned po zapade slnka, ale nikde nie su ziadne radiatory, lebo vsak sme predsa na juhu, tu to netreba (esteze mam spacak do -15:). A tak. Ale hadam si zvyknem. Jasne, ze tu neni vsetko zle... Len ten prvy dojem je pocit absolutnej odlisnosti a nekompatibility a z toho vyplyvajucej izolacie... Ale nemozem sa stazovat, stretavam kopu milych a ochotnych ludi, ktori vramci moznosti poradia, ukazu, pomozu... Len mi treba prekonavat jazykove bariery ako uz davno nie. Som si nejako moc zvykla na to, ze kamkolvek na svete pridem, tak sa bez problemov dohovorim (ked uz mam to CPE a teda oficialne, so stemplom z Cambridgu, viem po anglicky:). Takze okrem ineho lekcia pokory a ucenie sa ocenovat male vydobytky ako napr. vypytany obed v menze;)

Tak to by na jeden den aj stacilo... To be continued...

Welcome to Alicante...

2008-02-03T19:15:00.000+01:00

Po hektickom, chaotickom a nadmieru vycerpavajucom tyzdni obhajovania a statnicovania som sa ja, nemurdy clovek, este vybrala na pol roka do Spanielska. Neviem ako ma to napadlo, ze to je v pohode, hned na druhy den po poslednej statnici sa zbalit a cestovat cez pol Europy. Aj som to chvilami chcela vzdat, ked som na pokraji zufalstva sedela v izbe na zemi, uprosterd vsetkych tych veci, co bezpodmienecne potrebujem vziat so sebou s vedomim, ze to do batoha (a hlavne limitu 20kg) nikdy nenapcham... Nakoniec sa nejako podarilo, aj ked uz teraz viem o par veciach, co by sa mi viac nez zisli, a oni si trcia niekde v Brne ;) No ale hlavne, ze uz som tu.

Popri mojich inych cestovnych zazitkoch, by sa tato cesta dala prirovnat prechadzke ruzovou zahradou (pokial teda nebudem moc spominat na to balenie). Vsetko slo hladko. Moj batoh mal presne 19,9kg, na prestup som mala casu, ze som nevedela, co s nim... No proste krasa. Len trpim miernych nedostatkom spnaku, kedze za poslednych cca 40 hodin som spala tak 5krat 30 minut... Letisko v Zeneve totiz vobec nie je prisposobene ludom, co tam potrebuju prespat!! To v Anchorage je na zemi vo vacsine miest koberec a lavicky su dlhe a siroke tak, ze sa ani krcit moc netreba... Tu, teda tam, v Zeneve, bolo len zopar neuveritelne nepohodlnych sedatiek, na ktorych cloveka kazdych 20-30 minut zacali chytat krce z poloh, ktore sa tam dali vykuzlit. A o piatej rano tam uz bol taky provoz, ze sa spat nedalo... Okolo mna sa rozlozila pocetna francuzsky hovoriaca rodinka, ktora okrem hlucnosti este trpela neovladatelnou tuzbou na mna so zaujmom cumiet (teda aspon som ich pri tom prichytila vzdy, ked som sa prebrala).

Po prichode do Alicante, som poslusne nasledovala pokyny mojho teraz uz spolubyvajuceho a podarilo sa mi na prvykrat najst spravny autobus do centra. Tam ale uz to nebolo take jednoduche... Potrebovala som prestupit, a nie, a nie najst zastavku, odkial mi to ide. Posielali ma hore dole, nikto mi poriadne nerozumel (a ani ja im:) az sa mi nakoniec podarilo od jedneho starika vyzistit (s pomocou ochotneho okoloiduceho, ktory vedel aspon trochu po anglicky), ze vcera bol v meste karneval, a teda maju dnes vsetci siestu a bus nestoji tam, kde je napisany, ale inde... No Spanieli:) Po umornom patrani s cca 30kg rozlozenymi po roznych batohoch a taskach sa mi podarilo najst spravnu zastavku a nasledne aj spravne vystupit a trafit spravny dom. Koniec dobry, vsetko dobre.

Uz teda byvam. Sme styria (tri holky a jeden chalan) v stvorizbovom byte (plus kuchyna, obyvacka a balkon) pomerne blizko centra s vyhladom na pevnost, ktorej fotku pripojim neskor, ked sa mi bude chciet vybalit stativ, lebo z ruky mi to nechce pekne odfotit:) Dnes tu bola pokarnevalova session asi 8 ludi, tak som bola pohotovo zoznamena a zaradena do spolocnosti formou spolocneho obeda (o pol 4... Spanieli:). Komunikacia je taka zvlastna, spanielsko-anglicka. Vacsina z nich mi rozumie, ked hovorim pomaly, ale nevedia hovorit a so mnou je to presne tak isto v spanielcine... Tak to rozne kombinujeme a zatial sa dari. Zajtra ma cakaju este vybavovacky na univerzite, zhananie roznych veci ako karticka na busy, ucet v banke, telefonna karta a tak... Tak pripadne drzte palce ;)

To neni mozne co sa v tomto svete deje!!!

2008-01-30T18:30:00.000+01:00

Takze, odhliadnuc od toho, ze tento tyzden obhajujem a statnicujem a balim sa na pol roka do Spanielska, tak sa take veci deju, ze nechapem :)

Takze po poriadku. Najskor v pondelok, po strastiplnej a nie velmi uspesnej prezentacii mojej cca mesacnej snahy o napisanie aspon nejakej bakalarky, som sa sla prejst a fotit do nearby parku. Slniecko svietilo, teplucko bolo ako v januari nebyva, idylka. Az kym som cestou domov neprisla na to, ze mi niekde tam v parku vypadla penazenka so vsetkymi platobnymi kartami, ISICom, salinkartou, listkami na bus do Prahy a kopou dalsich veci... Takze namiesto prevetrania hlavy a relaxu po obhajobe som si len privyrobila dalsie starosti a komplikacie, 5 dni pred odletom. (Akokolvek sa hovori, ze vsetko zle je na nieco dobre, naozaj nechapem, na co bolo dobre zrovna toto...) Anyway, po cca hodine zufalstva a stresu sa mi podarilo zablokovat vsetky karty a zistit, ze aspon jedna z nich sa da dostat nova este skor ako odidem. OK, nejako to zvladneme. Len ten ISIC mi bude chybat... A salinkrata, na ktoru som mohla este tyzden jazdit. A tak som sa vcera majuc jeden volny den v ramci statnic este vybrala vybavovat tie ostatne doklady a cuduj sa svete, stretla som prvych milych policajtov v zivote, ktori mi ochotne presli databazu nalezov, ci to nahodou niekto nenasiel a nedoniesol (nie, ale aj tak mile od nich) a potom mi pani na studijnom, ktora bola este k tomu chora, volala specialne kdesi, ze ci by mi nespravili prednostne ISIC, lebo odchadzam... A tak s Bozou pomocou budem mat aj kartu, aj ISIC este pred odchodom a to, ze chodim teraz vsade pesi, mi aj tak len prospeje:)

Dokonca sa mi dnes podarilo ako tak napisat prve dve stanice (teda dufam, vysledky budu az tak o tyzden-dva). Uz "len" dve a hlavne ze tie nejhorsie (z mojho pohladu) mam za sebou.

No ale perlicka na koniec, preco toto vlastne vsetko pisem. Iduc nic netusiaca zo statnic som tu, v Brne, stretla Pana Herca a Spisovatela (s velkym H a S:) Milana Lasicu!!! Ako fakt. Tak periferne som zachytila slovencinu a nejaku povedomu tvar. Zastanem, otocim sa a tam, ani nie 10 metrov odo mna, stoji Milan Lasica!!! Vyzlieka si kabat a nastupuje do auta. A ja len stojim, plestim oci a nemo cumim. On ma zbada a tak zhovievavo sa usmeje. No chapete?! Milan Lasica sa na MNA usmial!!! (asi hlavne preto, ze som na neho zizala s otvorenymi ustami ako nejaka pubertacka na Paddyho Kellyho, ale aj tak:) To neni mozne, co sa na tomto svete deje!

Kuzlo okamihu

2008-01-09T22:26:00.000+01:00

Su chvile, kedy by som si priala, aby sa zastavil cas. (Nie v takom klasickom telenovelistickom pojati typu: chcem, aby tato chvila trvala navzdy, Juan Carlos:) Skor mam teraz na mysli chvile neobycajnych svetelnych a inych prirodnych ukazov, ktore sa objavia len tak zrazu, ked to clovek vobec necaka, dovolia mu chvilu sa kochat a potom zase zmiznu, akoby ani nikdy neboli. Take male kuzla okamihu. Darceky od Tvorcu vesmiru... Pisem o tom preto, ze mi tento tyzden boli dopriate hned tri a aj ked viem, ze slovny popis je nic oproti vizualnemu zazitku, aspon sa o to pokusim a ti, co maju vacsiu predstavivost, si mozno budu vediet aspon trosku predstavit, ake to bolo:)

Kuzlo prve...
Pondelok doobeda, cakam na bus do Brna a vtom, kde sa vzala, tu sa vzala, Olinka, prave iduvsia zo skusky. Ze ci mam chvilku, ze mi chce nieco ukazat. (uz len ta "nahoda", ze sme sa tam stretli) Kusok od miesta, kde som stala, sa dial velmi zvlastny svetelny ukaz. Bol vyrazny odmak, a tak zo striesok zakryvajucich nastupistia kvapkala voda a za jednym konkretnym stlpom (ktorym si bolo treba "zaclonit" oci) vyzerali tieto kvapky ako malinke biele goralky spustajuce sa po tenunkych snurkach zo strechy az na zem. Ked sa clovek pozorne zadival, bolo dokonca vidiet "hlavicky a chvostiky" tychto kvapiek. A ked sa zase zadival tak vseobecne, tak to boli desiatky bielych goralkovych zavesov rozvesane po celej stanici. Vobec sa ta noblesa nehodila k spinavym autobusom a ludom tlaciacim sa do nich... A teraz si predstavte, kolko "nahod" vytvorilo toto kuzlo: dostatocny odmak, dostatok topiaceho sa snehu na strechach, cista obloha, spravnych cas, spravny stlp a pozorne Olinkine oci... Proste kuzlo.

Kuzlo druhe...
Toto ma cakalo v Brne. Cely vikend som pocuvala, ako su po celom Slovensku snehove vichrice a kalamity, len v Ziline nespadla ani vlocka. Iba lepkavy, mrzlavy dazd. V Brne uz tradicne tiez po snehu ani pamiatky, blato, sed... Cestou zo stanice som sa este kde tu zastavovala a ked som uz konecne cakala na poslednej zastavke na salinu, co ma dovezie az domov, vtedy to prislo. Z nicoho nic zacali padat obrovske vlocky. (Obrovske = priemer tak 2 cm, fakt:) V priebehu par sekund husto snezilo. Kto ma aspon kusok pozna, vie, ako sa velmi tesim zo snehu a toto boli fakt majestatne vlocky. Tak som tam stala na zastavke, hlava vyvratena dohora, snezilo mi to oci, usmievala som sa ako momentalne zaostala a strasne som sa tesila, ze si to snezenie konecne naslo aj mna. (A bolo mi jedno, ze sa dievcina povedla stojaca na mna pozerala s tym takym zhovievaym usmevom nieco na styl, no, nech sa deti potesia.) Trvalo to cca 5 minut a potom nic. Ako prislo, tak odislo. Po snehu nikde ani pamiatky. Taky moj sukromny kuzelny darcek.

Kuzlo tretie...
Utorok vecer, idem z prace, nastupim do saliny a veziem sa domov. Neni az tak zima ako by clovek cakal, ale je tak nijako. Veziem sa cca 8 minut, vystupim ako zvycane, ale do uplne ineho sveta. Za tych 8 minut (alebo mozno to bude tym priestorovym presunom) Niekto zabalil cely svet do bieleho hodvabu. Okolo svetiel poulicnych lamp su vizualne chlpate papusiky a vsade sa stelie jemnucka biela hmota. Neda sa nazvat hmlou, to slovo znie strasne negativne, je to iba taky nezny mist, ktory vsetko zjemnuje, obaluje, tlmi a upokojuje. Ked si na to posvietil reflektor saliny, odhalil miliony tancujucich minikvapociek. Takze technicky to bola hmla, aj ked vysledny efekt mal od negativneho daleko... Vraj sa podobny ukaz ukazal v Brne aj niekedy cez vikend a pohotove oci/ruky/objektiv ho aj zachytili. Nebudem sa chvalit cudzim perim a tak tot link. Takto nejako to vyzeralo aj v tu moju utorkovu noc... Len ja neviem tak pekne fotit;)

Takze to su zazraky na tento tyzden. A na zaver este bonus. Idem si ja tak vcera salinou, cca 11 hodin "rano", salina skoro prazdna, vpredu, kusok odo mna, sedi jedna babca a vehementne a veeelmi nahlas nieco vyhlada druhej babci. Vo vsetkom tom hrkote a sramote, co saliny zvacsa produkuju, jej nevenujem moc pozornost. Az tu zrazu, stojime na cervenej a ona do toho ticha zahlasi: "Narodila jsem se za prvni republiky. Prosla jsem styrma rezimama, ale to vam povim, nikdy jsem se nemela tak mizerne jako tedka!"

Co je dolezite?

2007-11-22T14:41:00.001+01:00

Manifesto: The Mad Farmer Liberation Front

So, friends, everyday do something
that won't compute. Love the Lord.
Love the world. Work for nothing.
Take all that you have and be poor.
Love someone who does not deserve it.
Because this is a vision of life
that embraces humility and patience.

Give your approval to all that you cannot
understand. Praise ignorance, for what man
has not encountered he has not destroyed.
Ask the questions that have no answers.
Invest in the millenium. Plant sequoias.
Say that your main crop is the forest
that you did not plant,
that you will not live to harvest.
Say that the leaves are to be harvested
when they have rotted into the mold.
Call that profit. Prophesy such returns.

PS: to som citala v jednej knizke patriacej Andrejovi C, nazov si uz nepamatam...

Novembrove smutky

2007-11-10T12:30:00.001+01:00

Neviem, ci to je tou jesenou, nedostatkom slnka alebo "len" stresom, ale v poslednej dobe mam pocit, ze jedine, co ma tesi, je to obcasne snezenie a ranne plavanie... Ako niezeby som bola vyslovene depresivne/meteosenzitivne ladena, ale akosi sa mi den co den menej chce vobec vyliezt rano z postele, ked viem, ze ma caka len dalsi uplne aimless den, pri com sa musim snazit mu nejaky ten aim dodat... Moznych cielov je, actually, naporudzi viac nez dost - pocnuc nedopisanou bakalarkou a konciac rozcitanymi knizkami a filmami, ktore uz roky chcem vidiet - len mi to nejako vsetko nedava dost motivacie ani len na to, aby sa mi chcelo vstat. (to, ze mam asi tak dvojtyzdnovy spankovy dlh momentalne nepocitam:) A tak sa pytam sama seba, ze o com to tu vsetko vlastne je?

Viem presne, co by mi na to kazdy spravny krestan povedal a je to sice pekna teoria, lenze easier said... Krasne sa rozmysla o vysokych cieloch a poslaniach, horsie to potom byva v tom down-to-earth zivote.

Esteze som od prirody skor optimista, a tak si vravim, ze aj toto skor ci neskor prejde a ako hovori doktor Vlach, osud nam cini neocenitelnu sluzbu, ked nas raz za cas chyti za golier a vyhodi na mraz, aby sme si potom vedeli vazit cas, ked nam je dobre. (tot volna parafraza/preklad z Jirotkovho Saturnina) No, uz aby bolo...

A este jeden nadejoplny citat na zaver:

Nehovor: Ako je to, že predošlé dni boli lepšie ako terajšie? Lebo nepochádza z múdrosti, ak sa tak pýtaš.
...
V dobrý deň buď dobrej vôle; v deň zlý si uváž: aj tento deň učinil Boh ako tamten, aby človek nevypátral, čo príde po ňom.

Kaz. 7:10, 14

PS: sorry, za tu anglictinu... Neviem, ci sa to da nazvat profesionalnou deformaciou, u mna je to asi skor len ta deformacia:)

Male radosti zivota

2007-11-06T10:57:00.000+01:00

Ludia, ti, ktori ste v Brne, pozrite sa z okna! Tak krasne tam snezi...

Vcera vecer bola taka neuveritelna zima. Sme sa so spolubyvajucou pekne postazovali, zapli si v izbe ohrievac a chlipkali teply caj. Rano, teda asi okolo deviatej:), ked som sa konecne dostala z vyhriatej postielky do uz ochladnutej izby a pozrela som sa z okna, cela moja stazovacia nalada zmizla rychlejsie ako tohorocne babie leto... Tak krasne tam snezi!

Viem, ze sa obcas spravam ako mala, ale najviac zo vsetkeho mam teraz chut vybehnut von, len tak sa prechadzat a tesit sa z toho, aky vie svet byt krasny. Ked sa mu chce. A ked sa nam chce to ocenit.

Az mi to je divne, ze pri vsetkych tych stresoch z nenapisanej bakalarky a kopy inych pridruzenych veci sa mi zrazu tak velmi chce tesit sa zo zivota... Asi to je nieco, co vsetci ludia raz dostali "do vienka" ale pri nasej vecnej uponahlanosti a ustaranosti sme to uz davno odlozili do pomyselneho suplika k dalsim "nanicdobrym" darom.

Ked som sa pozerala pred par mesiacmi na malu Kaiyu ako jej k stastiu staci troska piesku, ktory si moze sypat po obleceni a nikto ju za to nehresi alebo ako sa vie tesis z takej "obycajnej" veci ako je chvilka pozornosti - ani ziadne hracky nepotrebuje, zdalo sa mi to uplne super, priam zavideniahodne. Preco to ja uz neviem? Kde a kedy som to zabudla? Preco teraz naozaj nejdem von a nepobehujem medzi vlockami nestarajuc sa o to, kto sa pozera a co si asi o mne mysli? Aka to je skoda, ze som to uz zabudla...

Zakynthos

2007-10-23T15:17:00.000+02:00

Po viac nez pracovnom lete sme si s Robkom dopriali dva tyzdne dovolenky pre zmenu v teplom Grecku. Na par dni sme si aj pozicali motorku, a tak sme videli viac-menej cely ostrov (a nafotili viac ako tisic fotiek:) Nebudem to tu cele opisovat ani zverejnovat "proflakle" fotky najznamejsieho vraku, len par mojich oblubenych... (autorstvo nejasne, fotak sme si striedali)

Chicago alebo moje prve americke velkomesto

2007-09-17T00:48:00.000+02:00

Aj ked sa mi tazko veru odchadzalo od Cihovcov, predsa len sa mi este pred navratom domov podaril vylet do Chicaga. Vyrazila som rano pred siedmou na miestnu "stanicu" (s Andrejom sme sa zhodli, ze vyzera presne ako ta mala stanicka pod skalou pred Rajeckymi Teplicami, vazne, a to Grand Rapids je 300 000 tisicove mesto) Vlak ma napriek dezinformaciam na informaciach zobral aj so vsetkou mojou bagazou a po styroch hodinach viac-menej pohodlnej jazdy (vnutri to vyzeralo skoro ako v lietadle, len viac miesta na nohy:) s velmi vtipnym ujom sprievodcom som sa konecne dostala do svojho prveho americkeho velkomesta. (Ok, ok, bola som uz v Atlante, ale to sa nerata, lebo tam som nebola sama a vsade sme chodili autom.)

Po miernom boji s uloznou skrinkou som sa slobodna a o cca 60 kil lahsia vybrala "do mesta". Chicago Union Station je uplne v centre, takmer presne pred Sears Tower, takze som sa vybrala rovno tam. Najskor som, ako inak, zabludila: Vojdem do vestibulu a tam sami ludia v oblekoch a kostymcekoch sa niekam ponahlaju a skenerom si kufriky pustaju... Az som sa zlakla. A taka zlaknuta sa pytam vazno sa tvariacej tety za takym pultikom, ze ako sa dostanem hore. A ona, ze to som zle, ze musim ist von, prejst za roh a tam je to... Proste, oni tam maju aj kancelarie a tak, nie je to len parada pre turistov:) Na druhy pokus som uz trafila a po zhliadnuti velmi informativneho videa o tom ako sa to vsetko spiskalo som sa ocitla napchata vo vytahu s cca dalsimi 25 ludmi [fakt, neprehanam, jeden na druhom nalepeni ako u nas pred dvadsiatimi rokmi vo fronte na banany pred Vianocami;) (teda, niezeby som si to pamatala, tot second-hand information)] Cesta nahor do 103-tieho poschodia trvala presne jednu minutu (aspon to tvrdil ten holub, vo videu:), ani som nemala pocit ze sa hybeme, az okolo 90-tky, ked sa vytah zacal dost neprijemne triast... Anyway, vyhlad zhora bol super, modro, jasno, ale kedze som si sikovne hodila fotak o zem este hore na severe, tak nemam ziadne fotky:(
Po zhliadnuti tretej najvyssej veze sveta som sa vybrala este do Millenium parku, ktory som videla zhora a vyzeral celkom zaujimavo (tam je to leskle cudo, co vsetci fotia, ale nikto vlastne nevie, co to je, asi nejake vyznamne architektonicke cosi:) vyguuglujte si, ak sa vam chce) Cestou som mala moznost zazit Ameriku ako z filmu - vsetci sa len nahlia, same auta, pozriem hore, dlho dlho len leske hypermoderne okna a potom maly kusok modrej oblohy... Ale zato ked som sa dostala cez tuto dzunglu, tak na brehu Michiganskeho jazera boli nadherne, velke, zelene parky, kde si ludia vsetkych farieb, veku a povolani uzivali obednu pauzu [videla som chlapika stredneho veku v obleku sa hrbit nad miskou nejakych azijskych slizov a bolo fakt funny ho sledovat ako sa snazi sa nezababrat:), kopu studentov len tak vyvalenych na trave, postarsi cernoch chytajuci "bronz" leziac na muriku, japonsky turista fotiaci fontanu stojac v nej (plytka bola) a tak... dokonca som aj cestinu raz zacula, proste mix].
Kedze som mala do odletu len par hodin a nechcela som riskovat, tak som sa uz cestou naspat len zastavila v subway na obed a teraz, zazitok dna, objavila som kaviaren s velkym napisom Lavazza... Neodolala som:) Cele tri mesiace som bola nutena pit nenormalnu brecku, co sa vydavala za najsamsuper americku kavu (starbucks v tom lepsom pripade, inak nieco divne vyrabane zmiesanim vody a sirupu) takze nad obycajnym latte som sa citila ako v siedmom nebi... A to aj napriek tomu, ze mi to ta servirka dala v papierovom kelimku!!! asi som nevyzerala dost snobsky na to, aby som bola hodna si to vypit priamo tam... No nic, stalo to za to. (Uz sa nemozem dockat Cafe Courrier, hned ako pridem do Brna.)
Takto posilnena som sa odhodlala na najtazsiu cast dna... Dotrepat sa so vsetkou mojou batozinou zo stanice na najblizsiu stanicu metra (cca 300-400 metrov, ale cikcakovo cez vselijake ulicky) Najskor to slo dobre, ale uz po par desiatkach metrov som zistila, ze niest viac ako svoju vahu nie je zase az taka sranda... (priznavam, ze jeden kufor mal koliecka, takze som to zase vsetko neniesla, ale aj tak to bolo tazke) Ked som sa asi po pol hodine dostala k vchodu do metra, nemohla som uverit svojim ociam... Spina, pritmie (bolo to pod mostom) a jedny jedine uzke schody nadol... Najskor som sa zasmiala, ale ten smiech ma rychlo presiel pri predstave co ma caka... A vtedy sa to stalo: Stretla som kuzelneho deduska. Vazne. Z nicoho nic sa tam zjavil taky pan, cca 50-nik, cernoch a ten mi vravi, ze mi ten velky kufor zoberie dole. Ja ze ci si je isty, ze to je tazke. A on, ze vie, ale ze je chlap, tak mi to zoberie... Tak som sa v soku pobrala za nim a poviem vam, ze to bol prvy mily clovek a gentleman, ktoreho som v "lower 48" stretla (neratam Andreja samozrejme:) Netusim ako by som tie schody bez neho zvladla.
Odvtedy to uz islo ako po masle, len ma prekvapilo, ze stanica metra v centre Chicaga vyzera skoro ako v Matrixe 1 tam kde sa Neo s kymsi bil... Proste malinka, spinava, nic len dve lavicky... Ale asi je to pochopitelne, metrom cestuju len chudobni, ktori nemaju na auto... a kuzelni deduskovia:) (Aj ked mam taky pocit, ze tito ludia maju podstatne viac ako vsetci ti bohati businessmani dokopy... Len si to nie vsetci uvedomuju.)
Metrom to bolo na letisku vyse hodiny! Velke to mesto to Chicago... Po maratone medzi terminalmi a neuveritelnych kontrolach sa mi konecne podarilo nalodit a sup-ho cez ocean. Dokonca som aj Pariz v zdravi prezila, batozinu mi pre zmenu nestratili a vo Viedni ma uz cakala cela delegacia:) Je to mile vediet, ze sa na mna niekto tesi... A tak som teda uz tu (SVK-CZ), trpim kulturnym sokom, ale liecim sa... (taku odutu casnicku ako v jednej restike po ceste z BA som uz davno nevidela... ani take spinave zachody) A aky bude osud tohto blogu teraz zatial netusim. Ale kedze mi sem takmer nikto nepise, tak ani neviem, ci to vobec niekto cita... tak mi napiste:)

Michigan

2007-09-17T00:29:00.001+02:00

Tazko vobec popisat ako super mi bolo v Michigane, tak aspon mala vzorka:

Kaiya "vari" brownie
Lake Michigan... Vyzera to uplne ako more, len voda neni slana... Ano, chutnala som:)

Zapas s malym rebelom. Napriek tomu, ze voda mala tak 10 stupnov, Kaiya by sa tam vrhla hned, keby som ju nedrzala... Sak ma aj poriadne skopala za to prikorie, co som jej tymto zachranarskym cinom sposobila:)

No a to je maly Tobias, Jessica a ja... (fotila som ja, z ruky, preto to vyzera, ako to vyzera:)

Reconnecting?

2007-09-13T02:18:00.000+02:00

Mozno to vyzera divne, ze nadpis je vzdy v anglictine a potom pisem po slovensky (alebo sa aspon vacsinu casu snazim:) ale nejako sa mi ta anglictina casto zda omnoho vystiznejsia. Tak sorry, ak to nejakemu slovencino-lover-ovi vypichuje oci;)
Este stale sa potulujem v oblasti "pupku sveta" - predlad: USA - a to konkretne v Michigane s mojimi najoblubenejsimi "Americanmi" Jessicou a Andrejom a ich dvoma rozkosnymi dietkami Kaiyou a Tobim. Uz mam iba necele dva dni - jeden tu a jeden potom v Chicagu. Akokolvek nemam rada Ameriku (Alaska sa nerata:) nejako sa mi ani domov moc nechce... Tu bol moj svet uplne iny a velmi jednoduchy: Rano vstanem, idem do prace, hnusny obed, zase praca, nestihacky, rychlo sa prezliect a utekat do druhej prace, pohodicka pochoda (az na par nenormalne obmedzenych turistov: "Will there be northern lights on tonight? Can you arrange it?") okolo 10 vecer este upratat obchod a hajde zase dole, sem tam nejaky hang-out s kamosmi a uz len spat... A tak kazdy den dokola. Niezeby som tak chcela zit stale, ale ta jednoduchost je v niecom velmi lakava. Nemusim nic riesit (okrem housekeeperov spiacich pocas pracovnej doby), nikto odo mna nic moc neocakava, mozem si robit co len chcem, lebo som absolutne in the middle of nowhere, kde je jedinym cielom prezit DNESNY den najlepsie (najprijemnejsie) ako sa da... Ziadna buducnost, nic... Len tu a teraz. Je to velmi jednoduche a znacne lakave... Mozno sa to takto na prve pocutie nezda, ale ked uz v tom clovek raz je, tak mi to prislo uplne normalne nerozmyslat, len zit. Hlavne ked vsade okolo pocuvam len uzivaj si, nemysli na zajtra, si mlada, zijes len raz... Niezeby to bola moja zivotna filozofia, alebo ze by som tomu verila, ale to je to, cim vacsina sveta dnes zije...
Tento tyzden v Michigane je pre mna pomaly ako medzisvet. Nerobim dokopy nic, len sa hram s deturencami, rozpravam so starymi kamosmi a snazim sa zase si to v hlave vsetko usporiadat... Ked pridem domov, tak ma caka ani nenacata bakalarka, kopa povinnosti a vztahov, z ktorych som sa na tri mesiace vytratila. (Niezeby nieco z toho bolo vyslovene neprijemne, ale niektore veci urcite nie su lahke.) A ja si teraz vobec nie som ista, ze sa na ten "dospely" svet tesim... Nebolo by jednoduchsie najst si nejaku jednoduchu manualnu pracu, pri ktorej netreba moc rozmyslat a zit si pekne svoj tichy jednoduchy zivot?

Taking off...

2007-09-07T10:10:00.000+02:00

Taking off a to doslova... Prave sedim v odletovej hale na letisku v Anchorage, pocuvam bulharsku hudbu a snazim sa rekapitulovat... Moc mi to nejde, zatial prevlada smutok a pocit, ze aj keby sa mi podarilo sa vratit, uz to nikdy nebude take iste. Tazko sa tomu veri, hlavne pre tych, co si vypoculi moje nekonecne staznosti tykajuce sa minuleho roka tu:), ale dnes mi je strasne luto, ze uz musim ist... Toto leto bolo take plne, ze sa mi ani nechce verit, ze to boli len tri mesiace a nie roky.
Za posledne tri noci som toho moc nenaspala, takze ospravedlnte vopred moju nesuvislost:) ale pokusim sa tak nejako zhrnut, co sa dialo odkedy som sa naposledy updateovala... Priblizne v polovici augusta zacali odchadzat prvi ludia, hlavne Amici a kedze ich tu bolo tento rok dost vela, logicky dosledok bol, ze nebolo dost ludi... Takze oproti minulemu roku, ked sme sa bili o to, komu sa ujde overtime, tento rok som prosila nasu manazerku, aby som nemusela tolko robit a neuspela som... Posledne dva tyzdne som robila 6 dni v jednom jobe a 7 v druhom, tj 14 hodin denne skoro kazdy den. Ale nestazujem sa, aj srandy sme si uzili, kedze na konci sezony je uz vsetkym vsetko jedno:) Len ma mrzi, ze sa mi nepodarilo viac cestovat. Chybalo auto a company... Ocividne sa mi este treba vratit aspon raz:) Momentalne je mojim snom dostat sa sem aspon na rok, mozno ja dva. Vidiet a zazit to vsetko: zimu -60°F, northern lights cele noci a dni a tak... Naozaj, nezblaznila som sa:) Musi to byt nadherne...
Co sa tyka zivota v Denali, ked sa clovek uz raz usadi a ma stastie (tento rok bolo), tak sa tu zije celkom fajn. Spoznala som hromadu skvelych ludi a hrozne tazko sa mi lucilo... Ked si predstavim, ze mnohych z nich uz nikdy neuvidim, chce sa mi plakat. Kazdopadne, dufam, ze mnohych este uvidim, ci uz opat niekedy tu, alebo inde po svete. Bola by to skoda nevyuzit a necestovat, ked mam po svete tolko znamych, ktori ma kedykolvek prenocuju a povodia po pamiatkach:)
A aj ked som posledne 4 tyzdne mala pokazeny fotak, hodim sem aspon cosi strasie:Tot skoro kompletna nasa banda z "upper pad", skveli ludkovia a ako mozte vidiet, nebrali sme tu pracu zase az tak vazne...:)

Camping

2007-08-16T04:31:00.000+02:00

Ako sa tak pozeram, nejako som ten svoj blog v poslednej dobe zanedbala... Vyhovorim sa samozrejme na pracu, lebo to vobec neni sranda robit 14 hodin denne, 5-6 dni v tyzdni a popri tom stihat este aj nejaku tu zabavu...:)
Ale akokolvek som teraz busy, niekedy v polke juna sa mi podarilo dostat sa konecne do parku na dva dni. Sice nam maloco vyslo podla nasich predstav, ale aj tak to bol dobry zazitok a kebyze mam cas, tak by som hned sla zas... Ale pekne po poriadku:
Po dlhych vyjednavaniach a vymenach dni off sme sa nakoniec vybrali kempovat len traja, ja, Lizzie (Americanka, kamoska z gift shopu) a Marius (Rumun, kamos z minuleho roka). Po peripetiach s balenim a vseljakych safety videach a prednaskach sme sa konecne okolo 10 am dostali do busu smer Wonder Lake. Foto napravo je z jedneho z najtypickejsich miest Denali parku, tzv. "Pollychrome stop". To za nami - Pollychrome Mountain - je casto na pohladniciach a tak. Vsetci sa tu usmievame, lebo este nevieme, co nas caka:)
Cesta bola dlha a ani sme moc nic nevideli, len raz vrchol Denali (tej hory:), zvierata mali ocividne nieco lepsie na praci ako sa nam predvadzat... Akurat jeden bobor sa ukazal, ale ten zato pozoval pekne zblizka.
Ked sme konecne dorazili na miesto urcenia, tak sme s prekvapenim zistili, ze namiesto prijemnej prechadzky, nas caka cca 5 hodinova tura do kopca s pomerne tazkymi batohmi na chrbte... Este ja a Marius sme to pomerne zvladali, ale Lizzie, tazka fajciarka, zacala mat asi po hodinke celkom vazne problemy s dychanim (ano, vsetci moji dymiaci drahi, citate dobre:) a to az tak, ze odmietla ist dalej a chcela sa zlozit priamo tam na ceste... To by nebol az taky problem, kedze backcountry campers mozu kempovat kdekolvek, lenze zrovna v tej "unit" kde sme boli my, to dovolene neni, lebo cast z toho uzemia je sukromny pozemok. Nakoniec sa nam podarilo ju presvedcit, ze to predsa len skusi, a tak sme sa hybali po asi 100 metrovych usekoch a po piatich hodinach sme ani zdaleka neboli tam, kde sme chceli byt. Ale kedze bolo uz 1o hodin vecer a zacalo celkom dost prsat, rozhodli sme sa, ze to riskneme a zlozime sa kde sme - aj tak nebolo naokolo ani zivej duse. Po tom ako sme sa dostali do suchych spacakov, sa vseobecna nalada znacne zlepsila a na druhy den rano uz bola uplne super nakolko hned ako sme vykukli von, tak sme zbadali jeho majestat Denali v plnej krase:
Po dazdi uz nebolo ani stopy, takze sme sa s balenim moc neponahlali a uzili sme si ranajky v trave (alebo skor hustom tundrovom poraste:) a takmer pred obedom sme sa konecne pobrali naspat. Dole kopcom to slo znacne lepsie, a tak sme vsetko v pohode stihli. Cesta naspat bola rovnako dlha a nudna, jelikoz zvierata sa stale este drzali svojej strategie a okrem par parohov trciacich z vysokej travy (patrne soby Caribou) sme nevideli nic moc. Jedine, co ma zaujalo, je na fotke kusok nizsie.... Na prvy pohlad to vyzeralo ako jaskyna, ale ked som sa pozrela cez dalekohlad, tak som s prekvapenim zisitla, ze to je vlastne ladovec - tzv. "zeleny".
Ked je ladovec totiz tak nizko ako tento, a teda nan pravidelne nesnezi, tak sa na nom po case usadi vrstva kamenia a hliny a po dalsom case na nom zacne rast aj trava. A teda to, co je na obrazku je zlom na konci takehoto zeleneho ladovca... Celkom rada by som sa tam sla pozriet aj nazivo zblizka, ale obavam sa, ze uz na to nebudem mat cas:(
Domov sme dorazili v pohode len trosku unaveni a hodne spinavi:) a celkovo mozem povedat, ze to bol vydareny vylet... Aj ked, keby som si to mala zopakovat, tak si iste vyberiem lepsiu, menej hornatu trasu:)

Time flies

2007-07-09T09:12:00.000+02:00

Ani sa mi nechce verit, ze je to uz viac ako mesiac, co som tu, stale mam pocit, ze som prisla len pred tyzdnom... Anyway, ked sa lepsie zamyslim, asi to bude predsa len viac ako tyzden, lebo za ten cas sa toho stihlo udiat ako za rok. Aj dobreho aj zleho. Dobre je hlavne to, ze nemam vela volneho casu, dokonca ani maily si necheckujem kazdy den a to uz je co povedat :) Nezasvatenym to asi neznie moc pozitivne, ale tu je volny cas smrt... Nuda, zufala nuda... Stale tie iste tvare, ta ista praca, to iste jedlo (scrambled eggs nechcem vidiet aspon pol roka;)... Proste ubijajuca rutina. Hej, da sa ist do parku, raftovat alebo tak, ale to tiez nejde robit kazdy den. Takze vacsina ludi, co nemaju druhu pracu sa len tak potuluje a uziera nudou. Ja nastastie druhu pracu mam, takze tento problem sa ma netyka:) Napriek tomu som toho postihala uz celkom dost: bola som lietat, raftovat a buduci utorok sa mi hadam koncene podari vypravit sa do parku! Mali by sme ist na dva dni, tj jedna noc pod stanom... Uz sa neviem dockat, hadam ma nic nezozere;)
Aby som to trosku prestriedala aj tym horsim, musim priznat, ze svoj prvy job uz dost silne neznasam... Mali sme tu zopar problemov a staznosti, a tak sa pritvrdilo. General Manager je nastvany na nasu managerku, ta tlaci na tych pod sebou, tj assistent managers a ti zase na nas, supervisorov... No proste metoda padajuceho h***na ako vysita... Ja len mam problem s tym, aby som to vsetko zase hodila na tych pod sebou - housekeeperov. Ocividne nie som vhodny typ na tuto poziciu, som prilis makka... No nic, ani sa mi o tom pisat nechce, staci ze v tom musim fungovat 8 hodin denne. Ale zato ma vzdy 4:30 caka satisfakcia v podobe mojho druheho jobu, ktory je proste skvely... Ziadny stres, trosku unavy, ale zato kopa fajn ludi... Citim sa tam skoro ako doma. Karen a Ford su fakt super, lepsich sefov si asi ani neviem prestavit. Minule bol fakt horuci den (ano, aj na Aljaske byvaju horuce dni - mohlo byt hadam az 25°C:) a tak nam Karen podvecer priniesla vsetkym zmrzlinu... A este aku! Mnam, mnam :P V gift shope si vzdy oddychnem.
Lepsie je tento rok aj zlozenie nasej "osady". Minuly rok tu bola silne majoritna bulharska komunita, co sa prejavovalo okrem ineho tak, ze kto nebol in (Bulhar) bol out. Teraz je to viac rozlozene, okrem Bulharov je tu dost Srbov, Americanov, Moladvcov, Rusov, zopar Albancov, Macedoncov, Dominikancov a ja jedna somotna Slovenka:) Teda vraj tu je este jeden slovensky par, ale uz mesiac o nich pocuvam a este som ich nevidela, takze zacinam mat pocit, ze to je len mytus... Je to takto pestrejsie a zaujimavesie. Normalne zacinam rozumiet po Bulharsky;) Taktiez velmi vyraznou crtou najma zenskej casti tunajsej populacie (tento raz bez ohladu na narodnost) bola a je tuzba vsetko vediet a veselo sirit bez ohladu na to, ci to je pravda alebo nie. Takze sa potom clovek o sebe dozveda zaujimave veci obcas:) Well, az tak funny to nie je, ale snazim sa to brat s nadhladom...
Inac je moj overall impression stale lepsi ako minuly rok a stale este dufam, ze mi to vydrzi az do konca... Tak mi drzte palce...

Lesny poziar

2007-06-23T09:06:00.001+02:00

Narodny park tu na Aljaske je naozaj posvatne uzemie. A nielen park, ale priroda vobec je tu cenena omnoho viac, nez u nas. Minuly rok ma to dost prekvapilo, lebo som si ani len nevedela predstavit, ze niekde na svete sa este ludia naozaj spravaju ako hostia na tejto planete a nie ako jej pani...
Tu to totiz funguje tak, ze priroda je povazovana za sebestacnu a "mudrejsiu" ako ludia, a teda ak spadne strom, tak ho nechame lezat, lebo jeho hmota by tam chybala, keby sme ho odviezli a posekali na ceruzky...
Ked hori les, tak ho nechame horiet (pokial neohrozuje ludi), lebo je to prirodzeny a potrebny samoozdravny proces...
A prave to sa stalo dnes. Cele Chalets (McKinley Chalet - tak sa celym menom vola miesto mojho sucasneho pobytu) bolo rano ponorene do husteho dymu - horel les nedaleko mesta Fairbanks (cca 150 mil od nas). Zatial neviem ako to dopadlo, ale dym uz je prec, tak hadam dobre. Na jednu stranu sa mi zda hrozne nechat ten les len tak horiet bez ohladu na to kolko stromov a zvierat padne za obet, ale na druhu stranu som stale v uzase aky respekt tu maju ludia voci svojmu okoliu...
Takto to tu vyzeralo dnes okolo stvrtej poobede - to uz bola vacsina dymu prec - v tom najhorsom som to nemohla odfotit, lebo som akurat bola v praci a veselo zhlboka ho dychala...
Pre porovnanie, takto vyzera to iste miesto bez dymu - foto z minuleho roka

Denali - The Great One

2007-06-22T08:51:00.001+02:00

Tak sa mi to konecne podarilo... Ako zamestnanec mam zadara alebo za drobny peniaz narok na rozne veci, ktore stoja hosti radovo stovky dolarov. Okrem ineho aj tzv flight seeing - vyhliadkovy let okolo Mt. McKinley, na Aljaske znameho skor pod povodnym athabasskym nazvom Denali. Minuly rok sa mi nepodarilo sa k tomu za cele leto dostat, a tak som to tento rok nechcela zase zmeskat a vybrala som sa hned takto zkraja :)
Tazko k tomu cokolvek povedat, fotky asi hovoria sami za seba - bolo to neuveritlne neuveritelne... Vsetkym fotografickym fajnsmekrom sa vopred ospravedlnujem, nie je to nic extra, jemne to hadzalo (v sedemmiestnom lietadielku vo vyske cca 4000 mnm sa ani niet comu divit:) v podstate som sa ani o nic extra nesnazila, to "extra" tam uz bolo... Len tak pre zaujimavost, vycvakala som za tu hodinu 10 presne 269 fotiek.
Takze vzlietame...
Toto je Muldrow Glacier, najdlhsi ladovec na Aljaske (trosku nakrivo:)Toto bude asi nejaka spadnuta lavina, ale ista si nie som...
Len tak random hory:)

A prvy glimpse of the Great One...Juzny summit - ten vyssiOba vrcholyClose encounter: najblizsie sme podla pilota boli milu od hory, ale mne osobne sa zdalo, ze kazdu chvilu musime kridlom skrabnut ten sneh...
Tabor vo vyske 14000 stop
Dalsie hory...

A to je konec...
Trpezlivi zaujemci o tych zvysnych 200+, hlaste sa mi na mail ;)

Savage River

2007-06-15T09:25:00.000+02:00

Tak som mala konecne svoj prvy day off a vyuzila som ho naplno... Zobudila som sa 12:36 miestneho casu, sla na obed a potom hned na vylet do parku. Teda nie az tak do parku, lebo Savage River Trail sa nachadza tesne pred vstupom do tej najchranenejsej zony, 18 mil od zaciatku chraneneho uzemia. Akokolvek, aspon ochutnavka zatial...
Pocasie sa sice moc nevydarilo, chvilami poprchalo, ale inac bola nasa cca trojhodinova prechadzka velmi prijemna. (nasa = ja a dvaja hikovaniachtivi Amici) Savage River preteka dost skalnatym udolim, takze je to tam fakt divoke miestami a hlavne nadherne... Uz som tam bola vlani (vtedy svietilo slniecko) takze tu teraz podvodne hodim par "vydarenejsich" fotiek z toho vyletu. (sorry za tie datumy, zapla som to kvoli jednej fotke a potom zabudla vypnut)

A takto to tam vyzeralo tento rok...Ladovec uprostred juna, vsak preco nie...:)A teraz trosku toho wild life: toto je ground squirell (sysel Parryov - spermophilus parryii)Dall sheep (ovca Dallova - ovis dalli dalli)A moje tohorocne ulovky: kuriatko willow ptarmigan (snehuľa kapcavá - Lagopus lagopus) statny vtak Aljaskya hoary marmot (svist aljasky -marmota caligata)
Tento dostal aj svoje meno - Willie the Marmot - kedze sa vobec nebal a fotila som ho asi z 30cm. Mam aj strasne kuul video, pokusim sa ho dat na youtube a dat sem link later.

Tak tu je to slubovane video:

There's nothing like a job you like :)

2007-06-08T05:12:00.000+02:00

Ked sa na to tak spatne pozeram, esteze som nemala blog aj minuly rok... To by som sa totiz najskor asi donekonecna stazovala, aku mam hroznu pracu a ako sa mi nedari najst druhu a vobec... Tento rok ale mozem s cistym svedomim povedat, ze mam pracu, ktora je vlastne fajn. Niezeby ma zrovna bavila, ale uz len to, ze mozem mat tu super vysielacku cely den a nemusim cistit zachody po tych tucnych, namyslenych a absolutne bordelarskych Americanoch (sorry, all my American friends...:) je velmi pozitivne. Navyse uz teraz robim tri dni v tyzdni aj v mojom favorite gift shope, takze peniazky nejake budu (len ma nepustite do American Eagle ;) Sice to vychadza na 14 hodin prace denne, stale stojac ci chodiac, ale je to fun...
Pre tych, co nie su v obraze: Povysila som, tento rok som "housekeeping supervisor", co v praxi znamena asi tolko, ze pokial nie je zrovna pohotovost, nemusim robit skoro nic, len kontrolovat, co robia moji housekeeeri, pripadne sa starat o to, aby mali vzdy k dispozicii to, co k svojej praci potrebuju. Nafasovala som uplne kuul vysielacku, ktora bola v miestnom zargone dokonca povysena na "radio", a zatial ma vsetci posluchaju :) Hned prvy den sa mi ale stala neuveritelna vec... Este doma som si hovorila, ako si to uzijem, ze uz nebudem musiet ja upratovat tie izby a ako ani prstom nepohnem a budem iba rozkazovat, co ma kto spravit. (presne taki boli totiz mnohi supervizori minuly rok) Skutocnost vsak bola uplne ina...
Prvy den v praci: Po strucnom vysvetleni co obnasa moja nova pozicia som bola pridelena do sekcie, kde som minuly rok skoro dva mesiace robila ako housekeeper. Pridem tam, obehnem si closety co kde chyba, rozdelim housekeeperov, zatial vsetko ide... Ale ako tak chodim po tych chodbach a nazeram do izieb, zrazu ma pochyti obrovske pokusenie zacat ich upratovat! Fakt nechapem odkial sa to berie... Tak som sa tesila na to, ze to uz viac nebudem musiet robit a teraz takato zrada ;) Po kratkom ale urputnom boji vsak zvitazil zdravy rozum, ze nebudem predsa robit pracu niekoho ineho ked mam svoju vlastnu. (to bolo vcera) Dnes som uz zcasti podlahla: zatial sa to prejavuje celkom nevinne, pomahala som im iba s postelami, ale obavam sa, ze sa to moze casom zhorsit a ked mi na to niekto pride, budem mat velmi skoro pridelenu vlastnu vypolstrovanu izbu :) Dobre na tom je, ze ma maju housekeeperi radi, jelikoz im maloktory supervizor pomoze... Akurat dnes sme (aj vdaka mojej pomoci) skoncili skor a kedze sme chceli este zbierat minuty, tak sme mali uplne super zoznamovaci "vecierok" medzi cistiacimi prostriedkami a uterakmi zasiti v jednom closete (narodnoste zlozenie: Republica Dominicana, Albania 2x, Macedonia & Slovakia) o zlozeni obyvatelov miestnej osady niekedy nabuduce zase...

Vyhlasujem sutaz o najhorsi cestovny zazitok

2007-06-05T03:07:00.000+02:00

Vysvetlovat ako a preco som sa vobec dostala na Aljasku prvykrat a ako a preco som sa rozhodla vratit by bolo na dlho, takze radsej pojdem rovno k veci: Ak mate niekto horsi cestovny zazitok ako ja zo vcera, tak mi dajte vediet, nech sa necitim tak zle :)
Odhliadnuc od toho, ze cela cesta trvala cca 45 hodin a ze som za ten cas toho moc nenaspala (vlastne som naposledy spala v horizontalnej polohe z piatka na sobotu v noci - dnes je pondelok vecer tu mna...) bola moja cesta Zilina - Denali asi to najhorsie, co som ked zazila... Zacalo to uplne nevinne. Celu sobotu som sa balila (na moje velke prekvapenie sa mi to podarilo vsetko zbalit a zavriet kufor na prvy raz) a v nedelu 2:00 am sme vyrazili smer Vieden. Tam prebehlo smutne lucenie a uz som bola aj s dvoma neuveritelne tazkymi batozinami odkazana len sama na seba...
Dalsia zastavka, Pariz, zatial vsetko ide, naschval som sla skorsim letom, aby som mala na prestup viac casu. (len tak medzi recou, Pariz je najhorsie letisko ake poznam... obrovske a chaoticke) Uz v lietadle nas na drahe posunovali asi 45 minut z coho logicky vzniklo 45minutove meskanie... To ma vobec netesilo vzhladom na to, ze v Chicagu som mala mat na prestup iba necele dve hodiny. Este som dufala, ze to nad oceanom nejako dozenieme...
Nedohnali sme. Samozrejme, ked sa covek najviac ponahla, tak zasadne sedi az kdesi pri chvoste a musi cakat, kym sa vsetci ti spomaleni ludia vykotulaju zo svojich sedadiel... Skoda vobec rozoberat. Na Immigration som trafila na prvykrat, cakala som tam "iba" polhodinu, este stale mam hodinu cas. OK, teraz baggage claim - super, nadej sa vracia, obe moje batoziny su tu a v poriadku, rychlo s nimi na vozik a podho na terminal 3... Lenze ako? Prvy opytany zamestnanec ma nasmeroval k nejakemu eskalatoru. Nan sa samozrejme vozik s batozinou vtrepat neda, tak jeden maly batoh na chrbat, kapsicka na krk, vankus a budnu pod pazuchu, do ruky drziatko z kufra a velky batoh, zabaleny v igelite, na kufor. Vsetky moje pokusy o akykolvek aspon trosku plynuly pohyb boli marne... Ludia sa na mna pozerali ako keby som nebola uplne normalna ale nepomohol mi nikto...
Ked som sa konecne vytrepala tam, kam ma poslali, tak som zistila, ze to co hladam tam neni... (hladala som nastupiste na vlak, ktory premava medzi terminalmi) Znova som sa opytala na cestu, poslali ma pre zmenu spat dole, ale tentokrat vytahom. Opat som posluchla a ocitla som sa tam, kde som zacinala... Treti clovek ma poslal zase hore ale inym vytahom... Opat nic... To uz mi zacinalo byt naozaj zle... Stale som so sebou tahala vsetky tie veci (neskor som na vahe zistila, ze mali dokopy vyse 50kg) do odletu mi ostavalo necelych 40 minut a chodila som neustale v kruhu. Nakoniec sa nado mnou jeden zamestnanec zlutoval a isiel so mnou az k tomu vlaku aby som uz iste nezabludila.
To ale este nie je vsetko. Kym som sa dostala na terminal 3 casu uz bolo naozaj malo. Samozrejme, ako naschval, vsetky vytahy, ktore som potrebovla, boli vzdy obsadene a mna chytalo obrovske bezmocne zufalstvo... Kedze som mala dve oddelene letenky, tak keby som to nestihla, tak pridem o dost vela penazi bez moznosti nahrady, nestihnem transfer z Anchorage do Denali a tym padom dorazim neskoro do prace, porusim zmluvu, atd... Vycerpana, s hromadou tazkej batoziny, v cudzom meste som mala pocit, ze Boh musi mat na praci asi nieco dolezitejsie, ked ma tam nechava takto sa trapit. Modlila som sa za tu cestu uz ako dlho, a nielen ja, a On ma tam jednoducho necha... Bolo mi do placu a mala som chut to vzdat...
Neviem ako sa mi to nakoniec podarilo, ale cca 20 minut pred odletom som sa konecne dostala k check-in miestu, kde bola ako obvykle dlha fronta. Oslovila som tam nejaku pani, ze ci by som sa nemohla check-inovat cez first class lebo to inak zmeskam... A tato pani mi povedala najlepsiu spravu toho dna: "ale ten let ma hodinu meskanie, to mate este cas..." (po anglicky samozrejme, ale uz slubila som tu slovencinu:) Chvilu som mala pocit, ze dostavam infarkt... Taku arytmiu som este nezazila... Kazdkopadne vdaka tomuto meskaniu, som nakoniec vsetko stihla a ked som potom pocula ostatnych cakajucich sa stazovat, bola som o to vdacnejsia, ze Boh kvoli mne nechal tolkych ludi cakat...
Posledny prestup v Seattli uz nebol az taky hrozny... Batozina si nasla cestu sama a aj napriek meskaniu z Chicaga (a vdaka meskaniu aj toho dalsieho letu) som sa okolo pol 1 am nachadzala uz v Anchorage, AK. To som mala za sebou cca 34 hodinovy den, z ktoreho 30 hodin som stravila v lietadle alebo na letisku... Este ma cakalo 5 hodin na letisku v Anchorage a 6 hodinova cesta do Denali, ale to uz bolo v porovnani s infarktovymi stavmi z Chicaga naozaj prechadzka ruzovou zahradou....

Tak a teraz zasadna otazka: Kto niekedy zazil nieco horsie? ;)

Cosi ako uvod...

2007-06-05T02:53:00.000+02:00

Kedze moj zavazok z minuleho roka, ako budem vsetkym pisat maily ohladom toho, ako sa mi dari tu na dalekom severe zostal len vo forme zavazku, tak som zvolila tento rok inu strategiu... Budem sa pokusat pravidlne pisat sem o tom, ako sa mi dari a co sa zrovna deje a ak mate niekto zaujem o viac ako len citanie, dropnite mi line na gmail... Vidno, ze uz mi ta anglictina lezie na mozog ;)
Anyway, nejako som sa nevedela rozhodnut "po aky" budem pisat, nakoniec tesne vyhrala slovencina, aby som ju za to leto uplne nezabudla ale diakritiku vzdavam hned od zaciatku, sorry... Tiez nerucim za to, ze mi to obcas neprepne do anglicitny, pripadne sa zmutuje na nieco medzi :)