Co je dolezite?

Manifesto: The Mad Farmer Liberation Front

So, friends, everyday do something
that won't compute. Love the Lord.
Love the world. Work for nothing.
Take all that you have and be poor.
Love someone who does not deserve it.
Because this is a vision of life
that embraces humility and patience.

Give your approval to all that you cannot
understand. Praise ignorance, for what man
has not encountered he has not destroyed.
Ask the questions that have no answers.
Invest in the millenium. Plant sequoias.
Say that your main crop is the forest
that you did not plant,
that you will not live to harvest.
Say that the leaves are to be harvested
when they have rotted into the mold.
Call that profit. Prophesy such returns.


PS: to som citala v jednej knizke patriacej Andrejovi C, nazov si uz nepamatam...

Novembrove smutky

Neviem, ci to je tou jesenou, nedostatkom slnka alebo "len" stresom, ale v poslednej dobe mam pocit, ze jedine, co ma tesi, je to obcasne snezenie a ranne plavanie... Ako niezeby som bola vyslovene depresivne/meteosenzitivne ladena, ale akosi sa mi den co den menej chce vobec vyliezt rano z postele, ked viem, ze ma caka len dalsi uplne aimless den, pri com sa musim snazit mu nejaky ten aim dodat... Moznych cielov je, actually, naporudzi viac nez dost - pocnuc nedopisanou bakalarkou a konciac rozcitanymi knizkami a filmami, ktore uz roky chcem vidiet - len mi to nejako vsetko nedava dost motivacie ani len na to, aby sa mi chcelo vstat. (to, ze mam asi tak dvojtyzdnovy spankovy dlh momentalne nepocitam:) A tak sa pytam sama seba, ze o com to tu vsetko vlastne je?

Viem presne, co by mi na to kazdy spravny krestan povedal a je to sice pekna teoria, lenze easier said... Krasne sa rozmysla o vysokych cieloch a poslaniach, horsie to potom byva v tom down-to-earth zivote.

Esteze som od prirody skor optimista, a tak si vravim, ze aj toto skor ci neskor prejde a ako hovori doktor Vlach, osud nam cini neocenitelnu sluzbu, ked nas raz za cas chyti za golier a vyhodi na mraz, aby sme si potom vedeli vazit cas, ked nam je dobre. (tot volna parafraza/preklad z Jirotkovho Saturnina) No, uz aby bolo...

A este jeden nadejoplny citat na zaver:

Nehovor: Ako je to, že predošlé dni boli lepšie ako terajšie? Lebo nepochádza z múdrosti, ak sa tak pýtaš.
...
V dobrý deň buď dobrej vôle; v deň zlý si uváž: aj tento deň učinil Boh ako tamten, aby človek nevypátral, čo príde po ňom.

Kaz. 7:10, 14

PS: sorry, za tu anglictinu... Neviem, ci sa to da nazvat profesionalnou deformaciou, u mna je to asi skor len ta deformacia:)

Male radosti zivota

Ludia, ti, ktori ste v Brne, pozrite sa z okna! Tak krasne tam snezi...

Vcera vecer bola taka neuveritelna zima. Sme sa so spolubyvajucou pekne postazovali, zapli si v izbe ohrievac a chlipkali teply caj. Rano, teda asi okolo deviatej:), ked som sa konecne dostala z vyhriatej postielky do uz ochladnutej izby a pozrela som sa z okna, cela moja stazovacia nalada zmizla rychlejsie ako tohorocne babie leto... Tak krasne tam snezi!

Viem, ze sa obcas spravam ako mala, ale najviac zo vsetkeho mam teraz chut vybehnut von, len tak sa prechadzat a tesit sa z toho, aky vie svet byt krasny. Ked sa mu chce. A ked sa nam chce to ocenit.

Az mi to je divne, ze pri vsetkych tych stresoch z nenapisanej bakalarky a kopy inych pridruzenych veci sa mi zrazu tak velmi chce tesit sa zo zivota... Asi to je nieco, co vsetci ludia raz dostali "do vienka" ale pri nasej vecnej uponahlanosti a ustaranosti sme to uz davno odlozili do pomyselneho suplika k dalsim "nanicdobrym" darom.

Ked som sa pozerala pred par mesiacmi na malu Kaiyu ako jej k stastiu staci troska piesku, ktory si moze sypat po obleceni a nikto ju za to nehresi alebo ako sa vie tesis z takej "obycajnej" veci ako je chvilka pozornosti - ani ziadne hracky nepotrebuje, zdalo sa mi to uplne super, priam zavideniahodne. Preco to ja uz neviem? Kde a kedy som to zabudla? Preco teraz naozaj nejdem von a nepobehujem medzi vlockami nestarajuc sa o to, kto sa pozera a co si asi o mne mysli? Aka to je skoda, ze som to uz zabudla...

Zakynthos

Po viac nez pracovnom lete sme si s Robkom dopriali dva tyzdne dovolenky pre zmenu v teplom Grecku. Na par dni sme si aj pozicali motorku, a tak sme videli viac-menej cely ostrov (a nafotili viac ako tisic fotiek:) Nebudem to tu cele opisovat ani zverejnovat "proflakle" fotky najznamejsieho vraku, len par mojich oblubenych... (autorstvo nejasne, fotak sme si striedali)

Chicago alebo moje prve americke velkomesto

Aj ked sa mi tazko veru odchadzalo od Cihovcov, predsa len sa mi este pred navratom domov podaril vylet do Chicaga. Vyrazila som rano pred siedmou na miestnu "stanicu" (s Andrejom sme sa zhodli, ze vyzera presne ako ta mala stanicka pod skalou pred Rajeckymi Teplicami, vazne, a to Grand Rapids je 300 000 tisicove mesto) Vlak ma napriek dezinformaciam na informaciach zobral aj so vsetkou mojou bagazou a po styroch hodinach viac-menej pohodlnej jazdy (vnutri to vyzeralo skoro ako v lietadle, len viac miesta na nohy:) s velmi vtipnym ujom sprievodcom som sa konecne dostala do svojho prveho americkeho velkomesta. (Ok, ok, bola som uz v Atlante, ale to sa nerata, lebo tam som nebola sama a vsade sme chodili autom.)

Po miernom boji s uloznou skrinkou som sa slobodna a o cca 60 kil lahsia vybrala "do mesta". Chicago Union Station je uplne v centre, takmer presne pred Sears Tower, takze som sa vybrala rovno tam. Najskor som, ako inak, zabludila: Vojdem do vestibulu a tam sami ludia v oblekoch a kostymcekoch sa niekam ponahlaju a skenerom si kufriky pustaju... Az som sa zlakla. A taka zlaknuta sa pytam vazno sa tvariacej tety za takym pultikom, ze ako sa dostanem hore. A ona, ze to som zle, ze musim ist von, prejst za roh a tam je to... Proste, oni tam maju aj kancelarie a tak, nie je to len parada pre turistov:) Na druhy pokus som uz trafila a po zhliadnuti velmi informativneho videa o tom ako sa to vsetko spiskalo som sa ocitla napchata vo vytahu s cca dalsimi 25 ludmi [fakt, neprehanam, jeden na druhom nalepeni ako u nas pred dvadsiatimi rokmi vo fronte na banany pred Vianocami;) (teda, niezeby som si to pamatala, tot second-hand information)] Cesta nahor do 103-tieho poschodia trvala presne jednu minutu (aspon to tvrdil ten holub, vo videu:), ani som nemala pocit ze sa hybeme, az okolo 90-tky, ked sa vytah zacal dost neprijemne triast... Anyway, vyhlad zhora bol super, modro, jasno, ale kedze som si sikovne hodila fotak o zem este hore na severe, tak nemam ziadne fotky:(
Po zhliadnuti tretej najvyssej veze sveta som sa vybrala este do Millenium parku, ktory som videla zhora a vyzeral celkom zaujimavo (tam je to leskle cudo, co vsetci fotia, ale nikto vlastne nevie, co to je, asi nejake vyznamne architektonicke cosi:) vyguuglujte si, ak sa vam chce) Cestou som mala moznost zazit Ameriku ako z filmu - vsetci sa len nahlia, same auta, pozriem hore, dlho dlho len leske hypermoderne okna a potom maly kusok modrej oblohy... Ale zato ked som sa dostala cez tuto dzunglu, tak na brehu Michiganskeho jazera boli nadherne, velke, zelene parky, kde si ludia vsetkych farieb, veku a povolani uzivali obednu pauzu [videla som chlapika stredneho veku v obleku sa hrbit nad miskou nejakych azijskych slizov a bolo fakt funny ho sledovat ako sa snazi sa nezababrat:), kopu studentov len tak vyvalenych na trave, postarsi cernoch chytajuci "bronz" leziac na muriku, japonsky turista fotiaci fontanu stojac v nej (plytka bola) a tak... dokonca som aj cestinu raz zacula, proste mix].
Kedze som mala do odletu len par hodin a nechcela som riskovat, tak som sa uz cestou naspat len zastavila v subway na obed a teraz, zazitok dna, objavila som kaviaren s velkym napisom Lavazza... Neodolala som:) Cele tri mesiace som bola nutena pit nenormalnu brecku, co sa vydavala za najsamsuper americku kavu (starbucks v tom lepsom pripade, inak nieco divne vyrabane zmiesanim vody a sirupu) takze nad obycajnym latte som sa citila ako v siedmom nebi... A to aj napriek tomu, ze mi to ta servirka dala v papierovom kelimku!!! asi som nevyzerala dost snobsky na to, aby som bola hodna si to vypit priamo tam... No nic, stalo to za to. (Uz sa nemozem dockat Cafe Courrier, hned ako pridem do Brna.)
Takto posilnena som sa odhodlala na najtazsiu cast dna... Dotrepat sa so vsetkou mojou batozinou zo stanice na najblizsiu stanicu metra (cca 300-400 metrov, ale cikcakovo cez vselijake ulicky) Najskor to slo dobre, ale uz po par desiatkach metrov som zistila, ze niest viac ako svoju vahu nie je zase az taka sranda... (priznavam, ze jeden kufor mal koliecka, takze som to zase vsetko neniesla, ale aj tak to bolo tazke) Ked som sa asi po pol hodine dostala k vchodu do metra, nemohla som uverit svojim ociam... Spina, pritmie (bolo to pod mostom) a jedny jedine uzke schody nadol... Najskor som sa zasmiala, ale ten smiech ma rychlo presiel pri predstave co ma caka... A vtedy sa to stalo: Stretla som kuzelneho deduska. Vazne. Z nicoho nic sa tam zjavil taky pan, cca 50-nik, cernoch a ten mi vravi, ze mi ten velky kufor zoberie dole. Ja ze ci si je isty, ze to je tazke. A on, ze vie, ale ze je chlap, tak mi to zoberie... Tak som sa v soku pobrala za nim a poviem vam, ze to bol prvy mily clovek a gentleman, ktoreho som v "lower 48" stretla (neratam Andreja samozrejme:) Netusim ako by som tie schody bez neho zvladla.
Odvtedy to uz islo ako po masle, len ma prekvapilo, ze stanica metra v centre Chicaga vyzera skoro ako v Matrixe 1 tam kde sa Neo s kymsi bil... Proste malinka, spinava, nic len dve lavicky... Ale asi je to pochopitelne, metrom cestuju len chudobni, ktori nemaju na auto... a kuzelni deduskovia:) (Aj ked mam taky pocit, ze tito ludia maju podstatne viac ako vsetci ti bohati businessmani dokopy... Len si to nie vsetci uvedomuju.)
Metrom to bolo na letisku vyse hodiny! Velke to mesto to Chicago... Po maratone medzi terminalmi a neuveritelnych kontrolach sa mi konecne podarilo nalodit a sup-ho cez ocean. Dokonca som aj Pariz v zdravi prezila, batozinu mi pre zmenu nestratili a vo Viedni ma uz cakala cela delegacia:) Je to mile vediet, ze sa na mna niekto tesi... A tak som teda uz tu (SVK-CZ), trpim kulturnym sokom, ale liecim sa... (taku odutu casnicku ako v jednej restike po ceste z BA som uz davno nevidela... ani take spinave zachody) A aky bude osud tohto blogu teraz zatial netusim. Ale kedze mi sem takmer nikto nepise, tak ani neviem, ci to vobec niekto cita... tak mi napiste:)

Michigan

Tazko vobec popisat ako super mi bolo v Michigane, tak aspon mala vzorka:

Kaiya "vari" brownie
Lake Michigan... Vyzera to uplne ako more, len voda neni slana... Ano, chutnala som:)

Zapas s malym rebelom. Napriek tomu, ze voda mala tak 10 stupnov, Kaiya by sa tam vrhla hned, keby som ju nedrzala... Sak ma aj poriadne skopala za to prikorie, co som jej tymto zachranarskym cinom sposobila:)

No a to je maly Tobias, Jessica a ja... (fotila som ja, z ruky, preto to vyzera, ako to vyzera:)

Reconnecting?

Mozno to vyzera divne, ze nadpis je vzdy v anglictine a potom pisem po slovensky (alebo sa aspon vacsinu casu snazim:) ale nejako sa mi ta anglictina casto zda omnoho vystiznejsia. Tak sorry, ak to nejakemu slovencino-lover-ovi vypichuje oci;)
Este stale sa potulujem v oblasti "pupku sveta" - predlad: USA - a to konkretne v Michigane s mojimi najoblubenejsimi "Americanmi" Jessicou a Andrejom a ich dvoma rozkosnymi dietkami Kaiyou a Tobim. Uz mam iba necele dva dni - jeden tu a jeden potom v Chicagu. Akokolvek nemam rada Ameriku (Alaska sa nerata:) nejako sa mi ani domov moc nechce... Tu bol moj svet uplne iny a velmi jednoduchy: Rano vstanem, idem do prace, hnusny obed, zase praca, nestihacky, rychlo sa prezliect a utekat do druhej prace, pohodicka pochoda (az na par nenormalne obmedzenych turistov: "Will there be northern lights on tonight? Can you arrange it?") okolo 10 vecer este upratat obchod a hajde zase dole, sem tam nejaky hang-out s kamosmi a uz len spat... A tak kazdy den dokola. Niezeby som tak chcela zit stale, ale ta jednoduchost je v niecom velmi lakava. Nemusim nic riesit (okrem housekeeperov spiacich pocas pracovnej doby), nikto odo mna nic moc neocakava, mozem si robit co len chcem, lebo som absolutne in the middle of nowhere, kde je jedinym cielom prezit DNESNY den najlepsie (najprijemnejsie) ako sa da... Ziadna buducnost, nic... Len tu a teraz. Je to velmi jednoduche a znacne lakave... Mozno sa to takto na prve pocutie nezda, ale ked uz v tom clovek raz je, tak mi to prislo uplne normalne nerozmyslat, len zit. Hlavne ked vsade okolo pocuvam len uzivaj si, nemysli na zajtra, si mlada, zijes len raz... Niezeby to bola moja zivotna filozofia, alebo ze by som tomu verila, ale to je to, cim vacsina sveta dnes zije...
Tento tyzden v Michigane je pre mna pomaly ako medzisvet. Nerobim dokopy nic, len sa hram s deturencami, rozpravam so starymi kamosmi a snazim sa zase si to v hlave vsetko usporiadat... Ked pridem domov, tak ma caka ani nenacata bakalarka, kopa povinnosti a vztahov, z ktorych som sa na tri mesiace vytratila. (Niezeby nieco z toho bolo vyslovene neprijemne, ale niektore veci urcite nie su lahke.) A ja si teraz vobec nie som ista, ze sa na ten "dospely" svet tesim... Nebolo by jednoduchsie najst si nejaku jednoduchu manualnu pracu, pri ktorej netreba moc rozmyslat a zit si pekne svoj tichy jednoduchy zivot?

Taking off...

Taking off a to doslova... Prave sedim v odletovej hale na letisku v Anchorage, pocuvam bulharsku hudbu a snazim sa rekapitulovat... Moc mi to nejde, zatial prevlada smutok a pocit, ze aj keby sa mi podarilo sa vratit, uz to nikdy nebude take iste. Tazko sa tomu veri, hlavne pre tych, co si vypoculi moje nekonecne staznosti tykajuce sa minuleho roka tu:), ale dnes mi je strasne luto, ze uz musim ist... Toto leto bolo take plne, ze sa mi ani nechce verit, ze to boli len tri mesiace a nie roky.
Za posledne tri noci som toho moc nenaspala, takze ospravedlnte vopred moju nesuvislost:) ale pokusim sa tak nejako zhrnut, co sa dialo odkedy som sa naposledy updateovala... Priblizne v polovici augusta zacali odchadzat prvi ludia, hlavne Amici a kedze ich tu bolo tento rok dost vela, logicky dosledok bol, ze nebolo dost ludi... Takze oproti minulemu roku, ked sme sa bili o to, komu sa ujde overtime, tento rok som prosila nasu manazerku, aby som nemusela tolko robit a neuspela som... Posledne dva tyzdne som robila 6 dni v jednom jobe a 7 v druhom, tj 14 hodin denne skoro kazdy den. Ale nestazujem sa, aj srandy sme si uzili, kedze na konci sezony je uz vsetkym vsetko jedno:) Len ma mrzi, ze sa mi nepodarilo viac cestovat. Chybalo auto a company... Ocividne sa mi este treba vratit aspon raz:) Momentalne je mojim snom dostat sa sem aspon na rok, mozno ja dva. Vidiet a zazit to vsetko: zimu -60°F, northern lights cele noci a dni a tak... Naozaj, nezblaznila som sa:) Musi to byt nadherne...
Co sa tyka zivota v Denali, ked sa clovek uz raz usadi a ma stastie (tento rok bolo), tak sa tu zije celkom fajn. Spoznala som hromadu skvelych ludi a hrozne tazko sa mi lucilo... Ked si predstavim, ze mnohych z nich uz nikdy neuvidim, chce sa mi plakat. Kazdopadne, dufam, ze mnohych este uvidim, ci uz opat niekedy tu, alebo inde po svete. Bola by to skoda nevyuzit a necestovat, ked mam po svete tolko znamych, ktori ma kedykolvek prenocuju a povodia po pamiatkach:)
A aj ked som posledne 4 tyzdne mala pokazeny fotak, hodim sem aspon cosi strasie:Tot skoro kompletna nasa banda z "upper pad", skveli ludkovia a ako mozte vidiet, nebrali sme tu pracu zase az tak vazne...:)

Camping

Ako sa tak pozeram, nejako som ten svoj blog v poslednej dobe zanedbala... Vyhovorim sa samozrejme na pracu, lebo to vobec neni sranda robit 14 hodin denne, 5-6 dni v tyzdni a popri tom stihat este aj nejaku tu zabavu...:)
Ale akokolvek som teraz busy, niekedy v polke juna sa mi podarilo dostat sa konecne do parku na dva dni. Sice nam maloco vyslo podla nasich predstav, ale aj tak to bol dobry zazitok a kebyze mam cas, tak by som hned sla zas... Ale pekne po poriadku:
Po dlhych vyjednavaniach a vymenach dni off sme sa nakoniec vybrali kempovat len traja, ja, Lizzie (Americanka, kamoska z gift shopu) a Marius (Rumun, kamos z minuleho roka). Po peripetiach s balenim a vseljakych safety videach a prednaskach sme sa konecne okolo 10 am dostali do busu smer Wonder Lake. Foto napravo je z jedneho z najtypickejsich miest Denali parku, tzv. "Pollychrome stop". To za nami - Pollychrome Mountain - je casto na pohladniciach a tak. Vsetci sa tu usmievame, lebo este nevieme, co nas caka:)
Cesta bola dlha a ani sme moc nic nevideli, len raz vrchol Denali (tej hory:), zvierata mali ocividne nieco lepsie na praci ako sa nam predvadzat... Akurat jeden bobor sa ukazal, ale ten zato pozoval pekne zblizka.
Ked sme konecne dorazili na miesto urcenia, tak sme s prekvapenim zistili, ze namiesto prijemnej prechadzky, nas caka cca 5 hodinova tura do kopca s pomerne tazkymi batohmi na chrbte... Este ja a Marius sme to pomerne zvladali, ale Lizzie, tazka fajciarka, zacala mat asi po hodinke celkom vazne problemy s dychanim (ano, vsetci moji dymiaci drahi, citate dobre:) a to az tak, ze odmietla ist dalej a chcela sa zlozit priamo tam na ceste... To by nebol az taky problem, kedze backcountry campers mozu kempovat kdekolvek, lenze zrovna v tej "unit" kde sme boli my, to dovolene neni, lebo cast z toho uzemia je sukromny pozemok. Nakoniec sa nam podarilo ju presvedcit, ze to predsa len skusi, a tak sme sa hybali po asi 100 metrovych usekoch a po piatich hodinach sme ani zdaleka neboli tam, kde sme chceli byt. Ale kedze bolo uz 1o hodin vecer a zacalo celkom dost prsat, rozhodli sme sa, ze to riskneme a zlozime sa kde sme - aj tak nebolo naokolo ani zivej duse. Po tom ako sme sa dostali do suchych spacakov, sa vseobecna nalada znacne zlepsila a na druhy den rano uz bola uplne super nakolko hned ako sme vykukli von, tak sme zbadali jeho majestat Denali v plnej krase:
Po dazdi uz nebolo ani stopy, takze sme sa s balenim moc neponahlali a uzili sme si ranajky v trave (alebo skor hustom tundrovom poraste:) a takmer pred obedom sme sa konecne pobrali naspat. Dole kopcom to slo znacne lepsie, a tak sme vsetko v pohode stihli. Cesta naspat bola rovnako dlha a nudna, jelikoz zvierata sa stale este drzali svojej strategie a okrem par parohov trciacich z vysokej travy (patrne soby Caribou) sme nevideli nic moc. Jedine, co ma zaujalo, je na fotke kusok nizsie.... Na prvy pohlad to vyzeralo ako jaskyna, ale ked som sa pozrela cez dalekohlad, tak som s prekvapenim zisitla, ze to je vlastne ladovec - tzv. "zeleny".
Ked je ladovec totiz tak nizko ako tento, a teda nan pravidelne nesnezi, tak sa na nom po case usadi vrstva kamenia a hliny a po dalsom case na nom zacne rast aj trava. A teda to, co je na obrazku je zlom na konci takehoto zeleneho ladovca... Celkom rada by som sa tam sla pozriet aj nazivo zblizka, ale obavam sa, ze uz na to nebudem mat cas:(
Domov sme dorazili v pohode len trosku unaveni a hodne spinavi:) a celkovo mozem povedat, ze to bol vydareny vylet... Aj ked, keby som si to mala zopakovat, tak si iste vyberiem lepsiu, menej hornatu trasu:)

Time flies

Ani sa mi nechce verit, ze je to uz viac ako mesiac, co som tu, stale mam pocit, ze som prisla len pred tyzdnom... Anyway, ked sa lepsie zamyslim, asi to bude predsa len viac ako tyzden, lebo za ten cas sa toho stihlo udiat ako za rok. Aj dobreho aj zleho. Dobre je hlavne to, ze nemam vela volneho casu, dokonca ani maily si necheckujem kazdy den a to uz je co povedat :) Nezasvatenym to asi neznie moc pozitivne, ale tu je volny cas smrt... Nuda, zufala nuda... Stale tie iste tvare, ta ista praca, to iste jedlo (scrambled eggs nechcem vidiet aspon pol roka;)... Proste ubijajuca rutina. Hej, da sa ist do parku, raftovat alebo tak, ale to tiez nejde robit kazdy den. Takze vacsina ludi, co nemaju druhu pracu sa len tak potuluje a uziera nudou. Ja nastastie druhu pracu mam, takze tento problem sa ma netyka:) Napriek tomu som toho postihala uz celkom dost: bola som lietat, raftovat a buduci utorok sa mi hadam koncene podari vypravit sa do parku! Mali by sme ist na dva dni, tj jedna noc pod stanom... Uz sa neviem dockat, hadam ma nic nezozere;)
Aby som to trosku prestriedala aj tym horsim, musim priznat, ze svoj prvy job uz dost silne neznasam... Mali sme tu zopar problemov a staznosti, a tak sa pritvrdilo. General Manager je nastvany na nasu managerku, ta tlaci na tych pod sebou, tj assistent managers a ti zase na nas, supervisorov... No proste metoda padajuceho h***na ako vysita... Ja len mam problem s tym, aby som to vsetko zase hodila na tych pod sebou - housekeeperov. Ocividne nie som vhodny typ na tuto poziciu, som prilis makka... No nic, ani sa mi o tom pisat nechce, staci ze v tom musim fungovat 8 hodin denne. Ale zato ma vzdy 4:30 caka satisfakcia v podobe mojho druheho jobu, ktory je proste skvely... Ziadny stres, trosku unavy, ale zato kopa fajn ludi... Citim sa tam skoro ako doma. Karen a Ford su fakt super, lepsich sefov si asi ani neviem prestavit. Minule bol fakt horuci den (ano, aj na Aljaske byvaju horuce dni - mohlo byt hadam az 25°C:) a tak nam Karen podvecer priniesla vsetkym zmrzlinu... A este aku! Mnam, mnam :P V gift shope si vzdy oddychnem.
Lepsie je tento rok aj zlozenie nasej "osady". Minuly rok tu bola silne majoritna bulharska komunita, co sa prejavovalo okrem ineho tak, ze kto nebol in (Bulhar) bol out. Teraz je to viac rozlozene, okrem Bulharov je tu dost Srbov, Americanov, Moladvcov, Rusov, zopar Albancov, Macedoncov, Dominikancov a ja jedna somotna Slovenka:) Teda vraj tu je este jeden slovensky par, ale uz mesiac o nich pocuvam a este som ich nevidela, takze zacinam mat pocit, ze to je len mytus... Je to takto pestrejsie a zaujimavesie. Normalne zacinam rozumiet po Bulharsky;) Taktiez velmi vyraznou crtou najma zenskej casti tunajsej populacie (tento raz bez ohladu na narodnost) bola a je tuzba vsetko vediet a veselo sirit bez ohladu na to, ci to je pravda alebo nie. Takze sa potom clovek o sebe dozveda zaujimave veci obcas:) Well, az tak funny to nie je, ale snazim sa to brat s nadhladom...
Inac je moj overall impression stale lepsi ako minuly rok a stale este dufam, ze mi to vydrzi az do konca... Tak mi drzte palce...

Lesny poziar

Narodny park tu na Aljaske je naozaj posvatne uzemie. A nielen park, ale priroda vobec je tu cenena omnoho viac, nez u nas. Minuly rok ma to dost prekvapilo, lebo som si ani len nevedela predstavit, ze niekde na svete sa este ludia naozaj spravaju ako hostia na tejto planete a nie ako jej pani...
Tu to totiz funguje tak, ze priroda je povazovana za sebestacnu a "mudrejsiu" ako ludia, a teda ak spadne strom, tak ho nechame lezat, lebo jeho hmota by tam chybala, keby sme ho odviezli a posekali na ceruzky...
Ked hori les, tak ho nechame horiet (pokial neohrozuje ludi), lebo je to prirodzeny a potrebny samoozdravny proces...
A prave to sa stalo dnes. Cele Chalets (McKinley Chalet - tak sa celym menom vola miesto mojho sucasneho pobytu) bolo rano ponorene do husteho dymu - horel les nedaleko mesta Fairbanks (cca 150 mil od nas). Zatial neviem ako to dopadlo, ale dym uz je prec, tak hadam dobre. Na jednu stranu sa mi zda hrozne nechat ten les len tak horiet bez ohladu na to kolko stromov a zvierat padne za obet, ale na druhu stranu som stale v uzase aky respekt tu maju ludia voci svojmu okoliu...
Takto to tu vyzeralo dnes okolo stvrtej poobede - to uz bola vacsina dymu prec - v tom najhorsom som to nemohla odfotit, lebo som akurat bola v praci a veselo zhlboka ho dychala...
Pre porovnanie, takto vyzera to iste miesto bez dymu - foto z minuleho roka

Denali - The Great One

Tak sa mi to konecne podarilo... Ako zamestnanec mam zadara alebo za drobny peniaz narok na rozne veci, ktore stoja hosti radovo stovky dolarov. Okrem ineho aj tzv flight seeing - vyhliadkovy let okolo Mt. McKinley, na Aljaske znameho skor pod povodnym athabasskym nazvom Denali. Minuly rok sa mi nepodarilo sa k tomu za cele leto dostat, a tak som to tento rok nechcela zase zmeskat a vybrala som sa hned takto zkraja :)
Tazko k tomu cokolvek povedat, fotky asi hovoria sami za seba - bolo to neuveritlne neuveritelne... Vsetkym fotografickym fajnsmekrom sa vopred ospravedlnujem, nie je to nic extra, jemne to hadzalo (v sedemmiestnom lietadielku vo vyske cca 4000 mnm sa ani niet comu divit:) v podstate som sa ani o nic extra nesnazila, to "extra" tam uz bolo... Len tak pre zaujimavost, vycvakala som za tu hodinu 10 presne 269 fotiek.
Takze vzlietame...
Toto je Muldrow Glacier, najdlhsi ladovec na Aljaske (trosku nakrivo:)Toto bude asi nejaka spadnuta lavina, ale ista si nie som...
Len tak random hory:)



A prvy glimpse of the Great One...Juzny summit - ten vyssiOba vrcholyClose encounter: najblizsie sme podla pilota boli milu od hory, ale mne osobne sa zdalo, ze kazdu chvilu musime kridlom skrabnut ten sneh...
Tabor vo vyske 14000 stop
Dalsie hory...

A to je konec...
Trpezlivi zaujemci o tych zvysnych 200+, hlaste sa mi na mail ;)

Savage River

Tak som mala konecne svoj prvy day off a vyuzila som ho naplno... Zobudila som sa 12:36 miestneho casu, sla na obed a potom hned na vylet do parku. Teda nie az tak do parku, lebo Savage River Trail sa nachadza tesne pred vstupom do tej najchranenejsej zony, 18 mil od zaciatku chraneneho uzemia. Akokolvek, aspon ochutnavka zatial...
Pocasie sa sice moc nevydarilo, chvilami poprchalo, ale inac bola nasa cca trojhodinova prechadzka velmi prijemna. (nasa = ja a dvaja hikovaniachtivi Amici) Savage River preteka dost skalnatym udolim, takze je to tam fakt divoke miestami a hlavne nadherne... Uz som tam bola vlani (vtedy svietilo slniecko) takze tu teraz podvodne hodim par "vydarenejsich" fotiek z toho vyletu. (sorry za tie datumy, zapla som to kvoli jednej fotke a potom zabudla vypnut)

A takto to tam vyzeralo tento rok...Ladovec uprostred juna, vsak preco nie...:)A teraz trosku toho wild life: toto je ground squirell (sysel Parryov - spermophilus parryii)Dall sheep (ovca Dallova - ovis dalli dalli)A moje tohorocne ulovky: kuriatko willow ptarmigan (snehuľa kapcavá - Lagopus lagopus) statny vtak Aljaskya hoary marmot (svist aljasky -marmota caligata)
Tento dostal aj svoje meno - Willie the Marmot - kedze sa vobec nebal a fotila som ho asi z 30cm. Mam aj strasne kuul video, pokusim sa ho dat na youtube a dat sem link later.

Tak tu je to slubovane video:

There's nothing like a job you like :)

Ked sa na to tak spatne pozeram, esteze som nemala blog aj minuly rok... To by som sa totiz najskor asi donekonecna stazovala, aku mam hroznu pracu a ako sa mi nedari najst druhu a vobec... Tento rok ale mozem s cistym svedomim povedat, ze mam pracu, ktora je vlastne fajn. Niezeby ma zrovna bavila, ale uz len to, ze mozem mat tu super vysielacku cely den a nemusim cistit zachody po tych tucnych, namyslenych a absolutne bordelarskych Americanoch (sorry, all my American friends...:) je velmi pozitivne. Navyse uz teraz robim tri dni v tyzdni aj v mojom favorite gift shope, takze peniazky nejake budu (len ma nepustite do American Eagle ;) Sice to vychadza na 14 hodin prace denne, stale stojac ci chodiac, ale je to fun...
Pre tych, co nie su v obraze: Povysila som, tento rok som "housekeeping supervisor", co v praxi znamena asi tolko, ze pokial nie je zrovna pohotovost, nemusim robit skoro nic, len kontrolovat, co robia moji housekeeeri, pripadne sa starat o to, aby mali vzdy k dispozicii to, co k svojej praci potrebuju. Nafasovala som uplne kuul vysielacku, ktora bola v miestnom zargone dokonca povysena na "radio", a zatial ma vsetci posluchaju :) Hned prvy den sa mi ale stala neuveritelna vec... Este doma som si hovorila, ako si to uzijem, ze uz nebudem musiet ja upratovat tie izby a ako ani prstom nepohnem a budem iba rozkazovat, co ma kto spravit. (presne taki boli totiz mnohi supervizori minuly rok) Skutocnost vsak bola uplne ina...
Prvy den v praci: Po strucnom vysvetleni co obnasa moja nova pozicia som bola pridelena do sekcie, kde som minuly rok skoro dva mesiace robila ako housekeeper. Pridem tam, obehnem si closety co kde chyba, rozdelim housekeeperov, zatial vsetko ide... Ale ako tak chodim po tych chodbach a nazeram do izieb, zrazu ma pochyti obrovske pokusenie zacat ich upratovat! Fakt nechapem odkial sa to berie... Tak som sa tesila na to, ze to uz viac nebudem musiet robit a teraz takato zrada ;) Po kratkom ale urputnom boji vsak zvitazil zdravy rozum, ze nebudem predsa robit pracu niekoho ineho ked mam svoju vlastnu. (to bolo vcera) Dnes som uz zcasti podlahla: zatial sa to prejavuje celkom nevinne, pomahala som im iba s postelami, ale obavam sa, ze sa to moze casom zhorsit a ked mi na to niekto pride, budem mat velmi skoro pridelenu vlastnu vypolstrovanu izbu :) Dobre na tom je, ze ma maju housekeeperi radi, jelikoz im maloktory supervizor pomoze... Akurat dnes sme (aj vdaka mojej pomoci) skoncili skor a kedze sme chceli este zbierat minuty, tak sme mali uplne super zoznamovaci "vecierok" medzi cistiacimi prostriedkami a uterakmi zasiti v jednom closete (narodnoste zlozenie: Republica Dominicana, Albania 2x, Macedonia & Slovakia) o zlozeni obyvatelov miestnej osady niekedy nabuduce zase...

Vyhlasujem sutaz o najhorsi cestovny zazitok

Vysvetlovat ako a preco som sa vobec dostala na Aljasku prvykrat a ako a preco som sa rozhodla vratit by bolo na dlho, takze radsej pojdem rovno k veci: Ak mate niekto horsi cestovny zazitok ako ja zo vcera, tak mi dajte vediet, nech sa necitim tak zle :)
Odhliadnuc od toho, ze cela cesta trvala cca 45 hodin a ze som za ten cas toho moc nenaspala (vlastne som naposledy spala v horizontalnej polohe z piatka na sobotu v noci - dnes je pondelok vecer tu mna...) bola moja cesta Zilina - Denali asi to najhorsie, co som ked zazila... Zacalo to uplne nevinne. Celu sobotu som sa balila (na moje velke prekvapenie sa mi to podarilo vsetko zbalit a zavriet kufor na prvy raz) a v nedelu 2:00 am sme vyrazili smer Vieden. Tam prebehlo smutne lucenie a uz som bola aj s dvoma neuveritelne tazkymi batozinami odkazana len sama na seba...
Dalsia zastavka, Pariz, zatial vsetko ide, naschval som sla skorsim letom, aby som mala na prestup viac casu. (len tak medzi recou, Pariz je najhorsie letisko ake poznam... obrovske a chaoticke) Uz v lietadle nas na drahe posunovali asi 45 minut z coho logicky vzniklo 45minutove meskanie... To ma vobec netesilo vzhladom na to, ze v Chicagu som mala mat na prestup iba necele dve hodiny. Este som dufala, ze to nad oceanom nejako dozenieme...
Nedohnali sme. Samozrejme, ked sa covek najviac ponahla, tak zasadne sedi az kdesi pri chvoste a musi cakat, kym sa vsetci ti spomaleni ludia vykotulaju zo svojich sedadiel... Skoda vobec rozoberat. Na Immigration som trafila na prvykrat, cakala som tam "iba" polhodinu, este stale mam hodinu cas. OK, teraz baggage claim - super, nadej sa vracia, obe moje batoziny su tu a v poriadku, rychlo s nimi na vozik a podho na terminal 3... Lenze ako? Prvy opytany zamestnanec ma nasmeroval k nejakemu eskalatoru. Nan sa samozrejme vozik s batozinou vtrepat neda, tak jeden maly batoh na chrbat, kapsicka na krk, vankus a budnu pod pazuchu, do ruky drziatko z kufra a velky batoh, zabaleny v igelite, na kufor. Vsetky moje pokusy o akykolvek aspon trosku plynuly pohyb boli marne... Ludia sa na mna pozerali ako keby som nebola uplne normalna ale nepomohol mi nikto...
Ked som sa konecne vytrepala tam, kam ma poslali, tak som zistila, ze to co hladam tam neni... (hladala som nastupiste na vlak, ktory premava medzi terminalmi) Znova som sa opytala na cestu, poslali ma pre zmenu spat dole, ale tentokrat vytahom. Opat som posluchla a ocitla som sa tam, kde som zacinala... Treti clovek ma poslal zase hore ale inym vytahom... Opat nic... To uz mi zacinalo byt naozaj zle... Stale som so sebou tahala vsetky tie veci (neskor som na vahe zistila, ze mali dokopy vyse 50kg) do odletu mi ostavalo necelych 40 minut a chodila som neustale v kruhu. Nakoniec sa nado mnou jeden zamestnanec zlutoval a isiel so mnou az k tomu vlaku aby som uz iste nezabludila.
To ale este nie je vsetko. Kym som sa dostala na terminal 3 casu uz bolo naozaj malo. Samozrejme, ako naschval, vsetky vytahy, ktore som potrebovla, boli vzdy obsadene a mna chytalo obrovske bezmocne zufalstvo... Kedze som mala dve oddelene letenky, tak keby som to nestihla, tak pridem o dost vela penazi bez moznosti nahrady, nestihnem transfer z Anchorage do Denali a tym padom dorazim neskoro do prace, porusim zmluvu, atd... Vycerpana, s hromadou tazkej batoziny, v cudzom meste som mala pocit, ze Boh musi mat na praci asi nieco dolezitejsie, ked ma tam nechava takto sa trapit. Modlila som sa za tu cestu uz ako dlho, a nielen ja, a On ma tam jednoducho necha... Bolo mi do placu a mala som chut to vzdat...
Neviem ako sa mi to nakoniec podarilo, ale cca 20 minut pred odletom som sa konecne dostala k check-in miestu, kde bola ako obvykle dlha fronta. Oslovila som tam nejaku pani, ze ci by som sa nemohla check-inovat cez first class lebo to inak zmeskam... A tato pani mi povedala najlepsiu spravu toho dna: "ale ten let ma hodinu meskanie, to mate este cas..." (po anglicky samozrejme, ale uz slubila som tu slovencinu:) Chvilu som mala pocit, ze dostavam infarkt... Taku arytmiu som este nezazila... Kazdkopadne vdaka tomuto meskaniu, som nakoniec vsetko stihla a ked som potom pocula ostatnych cakajucich sa stazovat, bola som o to vdacnejsia, ze Boh kvoli mne nechal tolkych ludi cakat...
Posledny prestup v Seattli uz nebol az taky hrozny... Batozina si nasla cestu sama a aj napriek meskaniu z Chicaga (a vdaka meskaniu aj toho dalsieho letu) som sa okolo pol 1 am nachadzala uz v Anchorage, AK. To som mala za sebou cca 34 hodinovy den, z ktoreho 30 hodin som stravila v lietadle alebo na letisku... Este ma cakalo 5 hodin na letisku v Anchorage a 6 hodinova cesta do Denali, ale to uz bolo v porovnani s infarktovymi stavmi z Chicaga naozaj prechadzka ruzovou zahradou....

Tak a teraz zasadna otazka: Kto niekedy zazil nieco horsie? ;)

Cosi ako uvod...

Kedze moj zavazok z minuleho roka, ako budem vsetkym pisat maily ohladom toho, ako sa mi dari tu na dalekom severe zostal len vo forme zavazku, tak som zvolila tento rok inu strategiu... Budem sa pokusat pravidlne pisat sem o tom, ako sa mi dari a co sa zrovna deje a ak mate niekto zaujem o viac ako len citanie, dropnite mi line na gmail... Vidno, ze uz mi ta anglictina lezie na mozog ;)
Anyway, nejako som sa nevedela rozhodnut "po aky" budem pisat, nakoniec tesne vyhrala slovencina, aby som ju za to leto uplne nezabudla ale diakritiku vzdavam hned od zaciatku, sorry... Tiez nerucim za to, ze mi to obcas neprepne do anglicitny, pripadne sa zmutuje na nieco medzi :)