Monday, September 17, 2007

Chicago alebo moje prve americke velkomesto

Aj ked sa mi tazko veru odchadzalo od Cihovcov, predsa len sa mi este pred navratom domov podaril vylet do Chicaga. Vyrazila som rano pred siedmou na miestnu "stanicu" (s Andrejom sme sa zhodli, ze vyzera presne ako ta mala stanicka pod skalou pred Rajeckymi Teplicami, vazne, a to Grand Rapids je 300 000 tisicove mesto) Vlak ma napriek dezinformaciam na informaciach zobral aj so vsetkou mojou bagazou a po styroch hodinach viac-menej pohodlnej jazdy (vnutri to vyzeralo skoro ako v lietadle, len viac miesta na nohy:) s velmi vtipnym ujom sprievodcom som sa konecne dostala do svojho prveho americkeho velkomesta. (Ok, ok, bola som uz v Atlante, ale to sa nerata, lebo tam som nebola sama a vsade sme chodili autom.)

Po miernom boji s uloznou skrinkou som sa slobodna a o cca 60 kil lahsia vybrala "do mesta". Chicago Union Station je uplne v centre, takmer presne pred Sears Tower, takze som sa vybrala rovno tam. Najskor som, ako inak, zabludila: Vojdem do vestibulu a tam sami ludia v oblekoch a kostymcekoch sa niekam ponahlaju a skenerom si kufriky pustaju... Az som sa zlakla. A taka zlaknuta sa pytam vazno sa tvariacej tety za takym pultikom, ze ako sa dostanem hore. A ona, ze to som zle, ze musim ist von, prejst za roh a tam je to... Proste, oni tam maju aj kancelarie a tak, nie je to len parada pre turistov:) Na druhy pokus som uz trafila a po zhliadnuti velmi informativneho videa o tom ako sa to vsetko spiskalo som sa ocitla napchata vo vytahu s cca dalsimi 25 ludmi [fakt, neprehanam, jeden na druhom nalepeni ako u nas pred dvadsiatimi rokmi vo fronte na banany pred Vianocami;) (teda, niezeby som si to pamatala, tot second-hand information)] Cesta nahor do 103-tieho poschodia trvala presne jednu minutu (aspon to tvrdil ten holub, vo videu:), ani som nemala pocit ze sa hybeme, az okolo 90-tky, ked sa vytah zacal dost neprijemne triast... Anyway, vyhlad zhora bol super, modro, jasno, ale kedze som si sikovne hodila fotak o zem este hore na severe, tak nemam ziadne fotky:(
Po zhliadnuti tretej najvyssej veze sveta som sa vybrala este do Millenium parku, ktory som videla zhora a vyzeral celkom zaujimavo (tam je to leskle cudo, co vsetci fotia, ale nikto vlastne nevie, co to je, asi nejake vyznamne architektonicke cosi:) vyguuglujte si, ak sa vam chce) Cestou som mala moznost zazit Ameriku ako z filmu - vsetci sa len nahlia, same auta, pozriem hore, dlho dlho len leske hypermoderne okna a potom maly kusok modrej oblohy... Ale zato ked som sa dostala cez tuto dzunglu, tak na brehu Michiganskeho jazera boli nadherne, velke, zelene parky, kde si ludia vsetkych farieb, veku a povolani uzivali obednu pauzu [videla som chlapika stredneho veku v obleku sa hrbit nad miskou nejakych azijskych slizov a bolo fakt funny ho sledovat ako sa snazi sa nezababrat:), kopu studentov len tak vyvalenych na trave, postarsi cernoch chytajuci "bronz" leziac na muriku, japonsky turista fotiaci fontanu stojac v nej (plytka bola) a tak... dokonca som aj cestinu raz zacula, proste mix].
Kedze som mala do odletu len par hodin a nechcela som riskovat, tak som sa uz cestou naspat len zastavila v subway na obed a teraz, zazitok dna, objavila som kaviaren s velkym napisom Lavazza... Neodolala som:) Cele tri mesiace som bola nutena pit nenormalnu brecku, co sa vydavala za najsamsuper americku kavu (starbucks v tom lepsom pripade, inak nieco divne vyrabane zmiesanim vody a sirupu) takze nad obycajnym latte som sa citila ako v siedmom nebi... A to aj napriek tomu, ze mi to ta servirka dala v papierovom kelimku!!! asi som nevyzerala dost snobsky na to, aby som bola hodna si to vypit priamo tam... No nic, stalo to za to. (Uz sa nemozem dockat Cafe Courrier, hned ako pridem do Brna.)
Takto posilnena som sa odhodlala na najtazsiu cast dna... Dotrepat sa so vsetkou mojou batozinou zo stanice na najblizsiu stanicu metra (cca 300-400 metrov, ale cikcakovo cez vselijake ulicky) Najskor to slo dobre, ale uz po par desiatkach metrov som zistila, ze niest viac ako svoju vahu nie je zase az taka sranda... (priznavam, ze jeden kufor mal koliecka, takze som to zase vsetko neniesla, ale aj tak to bolo tazke) Ked som sa asi po pol hodine dostala k vchodu do metra, nemohla som uverit svojim ociam... Spina, pritmie (bolo to pod mostom) a jedny jedine uzke schody nadol... Najskor som sa zasmiala, ale ten smiech ma rychlo presiel pri predstave co ma caka... A vtedy sa to stalo: Stretla som kuzelneho deduska. Vazne. Z nicoho nic sa tam zjavil taky pan, cca 50-nik, cernoch a ten mi vravi, ze mi ten velky kufor zoberie dole. Ja ze ci si je isty, ze to je tazke. A on, ze vie, ale ze je chlap, tak mi to zoberie... Tak som sa v soku pobrala za nim a poviem vam, ze to bol prvy mily clovek a gentleman, ktoreho som v "lower 48" stretla (neratam Andreja samozrejme:) Netusim ako by som tie schody bez neho zvladla.
Odvtedy to uz islo ako po masle, len ma prekvapilo, ze stanica metra v centre Chicaga vyzera skoro ako v Matrixe 1 tam kde sa Neo s kymsi bil... Proste malinka, spinava, nic len dve lavicky... Ale asi je to pochopitelne, metrom cestuju len chudobni, ktori nemaju na auto... a kuzelni deduskovia:) (Aj ked mam taky pocit, ze tito ludia maju podstatne viac ako vsetci ti bohati businessmani dokopy... Len si to nie vsetci uvedomuju.)
Metrom to bolo na letisku vyse hodiny! Velke to mesto to Chicago... Po maratone medzi terminalmi a neuveritelnych kontrolach sa mi konecne podarilo nalodit a sup-ho cez ocean. Dokonca som aj Pariz v zdravi prezila, batozinu mi pre zmenu nestratili a vo Viedni ma uz cakala cela delegacia:) Je to mile vediet, ze sa na mna niekto tesi... A tak som teda uz tu (SVK-CZ), trpim kulturnym sokom, ale liecim sa... (taku odutu casnicku ako v jednej restike po ceste z BA som uz davno nevidela... ani take spinave zachody) A aky bude osud tohto blogu teraz zatial netusim. Ale kedze mi sem takmer nikto nepise, tak ani neviem, ci to vobec niekto cita... tak mi napiste:)

Michigan

Tazko vobec popisat ako super mi bolo v Michigane, tak aspon mala vzorka:

Kaiya "vari" brownie
Lake Michigan... Vyzera to uplne ako more, len voda neni slana... Ano, chutnala som:)

Zapas s malym rebelom. Napriek tomu, ze voda mala tak 10 stupnov, Kaiya by sa tam vrhla hned, keby som ju nedrzala... Sak ma aj poriadne skopala za to prikorie, co som jej tymto zachranarskym cinom sposobila:)

No a to je maly Tobias, Jessica a ja... (fotila som ja, z ruky, preto to vyzera, ako to vyzera:)

Thursday, September 13, 2007

Reconnecting?

Mozno to vyzera divne, ze nadpis je vzdy v anglictine a potom pisem po slovensky (alebo sa aspon vacsinu casu snazim:) ale nejako sa mi ta anglictina casto zda omnoho vystiznejsia. Tak sorry, ak to nejakemu slovencino-lover-ovi vypichuje oci;)
Este stale sa potulujem v oblasti "pupku sveta" - predlad: USA - a to konkretne v Michigane s mojimi najoblubenejsimi "Americanmi" Jessicou a Andrejom a ich dvoma rozkosnymi dietkami Kaiyou a Tobim. Uz mam iba necele dva dni - jeden tu a jeden potom v Chicagu. Akokolvek nemam rada Ameriku (Alaska sa nerata:) nejako sa mi ani domov moc nechce... Tu bol moj svet uplne iny a velmi jednoduchy: Rano vstanem, idem do prace, hnusny obed, zase praca, nestihacky, rychlo sa prezliect a utekat do druhej prace, pohodicka pochoda (az na par nenormalne obmedzenych turistov: "Will there be northern lights on tonight? Can you arrange it?") okolo 10 vecer este upratat obchod a hajde zase dole, sem tam nejaky hang-out s kamosmi a uz len spat... A tak kazdy den dokola. Niezeby som tak chcela zit stale, ale ta jednoduchost je v niecom velmi lakava. Nemusim nic riesit (okrem housekeeperov spiacich pocas pracovnej doby), nikto odo mna nic moc neocakava, mozem si robit co len chcem, lebo som absolutne in the middle of nowhere, kde je jedinym cielom prezit DNESNY den najlepsie (najprijemnejsie) ako sa da... Ziadna buducnost, nic... Len tu a teraz. Je to velmi jednoduche a znacne lakave... Mozno sa to takto na prve pocutie nezda, ale ked uz v tom clovek raz je, tak mi to prislo uplne normalne nerozmyslat, len zit. Hlavne ked vsade okolo pocuvam len uzivaj si, nemysli na zajtra, si mlada, zijes len raz... Niezeby to bola moja zivotna filozofia, alebo ze by som tomu verila, ale to je to, cim vacsina sveta dnes zije...
Tento tyzden v Michigane je pre mna pomaly ako medzisvet. Nerobim dokopy nic, len sa hram s deturencami, rozpravam so starymi kamosmi a snazim sa zase si to v hlave vsetko usporiadat... Ked pridem domov, tak ma caka ani nenacata bakalarka, kopa povinnosti a vztahov, z ktorych som sa na tri mesiace vytratila. (Niezeby nieco z toho bolo vyslovene neprijemne, ale niektore veci urcite nie su lahke.) A ja si teraz vobec nie som ista, ze sa na ten "dospely" svet tesim... Nebolo by jednoduchsie najst si nejaku jednoduchu manualnu pracu, pri ktorej netreba moc rozmyslat a zit si pekne svoj tichy jednoduchy zivot?

Friday, September 7, 2007

Taking off...

Taking off a to doslova... Prave sedim v odletovej hale na letisku v Anchorage, pocuvam bulharsku hudbu a snazim sa rekapitulovat... Moc mi to nejde, zatial prevlada smutok a pocit, ze aj keby sa mi podarilo sa vratit, uz to nikdy nebude take iste. Tazko sa tomu veri, hlavne pre tych, co si vypoculi moje nekonecne staznosti tykajuce sa minuleho roka tu:), ale dnes mi je strasne luto, ze uz musim ist... Toto leto bolo take plne, ze sa mi ani nechce verit, ze to boli len tri mesiace a nie roky.
Za posledne tri noci som toho moc nenaspala, takze ospravedlnte vopred moju nesuvislost:) ale pokusim sa tak nejako zhrnut, co sa dialo odkedy som sa naposledy updateovala... Priblizne v polovici augusta zacali odchadzat prvi ludia, hlavne Amici a kedze ich tu bolo tento rok dost vela, logicky dosledok bol, ze nebolo dost ludi... Takze oproti minulemu roku, ked sme sa bili o to, komu sa ujde overtime, tento rok som prosila nasu manazerku, aby som nemusela tolko robit a neuspela som... Posledne dva tyzdne som robila 6 dni v jednom jobe a 7 v druhom, tj 14 hodin denne skoro kazdy den. Ale nestazujem sa, aj srandy sme si uzili, kedze na konci sezony je uz vsetkym vsetko jedno:) Len ma mrzi, ze sa mi nepodarilo viac cestovat. Chybalo auto a company... Ocividne sa mi este treba vratit aspon raz:) Momentalne je mojim snom dostat sa sem aspon na rok, mozno ja dva. Vidiet a zazit to vsetko: zimu -60°F, northern lights cele noci a dni a tak... Naozaj, nezblaznila som sa:) Musi to byt nadherne...
Co sa tyka zivota v Denali, ked sa clovek uz raz usadi a ma stastie (tento rok bolo), tak sa tu zije celkom fajn. Spoznala som hromadu skvelych ludi a hrozne tazko sa mi lucilo... Ked si predstavim, ze mnohych z nich uz nikdy neuvidim, chce sa mi plakat. Kazdopadne, dufam, ze mnohych este uvidim, ci uz opat niekedy tu, alebo inde po svete. Bola by to skoda nevyuzit a necestovat, ked mam po svete tolko znamych, ktori ma kedykolvek prenocuju a povodia po pamiatkach:)
A aj ked som posledne 4 tyzdne mala pokazeny fotak, hodim sem aspon cosi strasie:Tot skoro kompletna nasa banda z "upper pad", skveli ludkovia a ako mozte vidiet, nebrali sme tu pracu zase az tak vazne...:)