Hlasim vitazstvo nad byrokraciou

Tak sa mi dnes oficialne podarilo zvitazit nad byrokraciou. S vypatim vsetkych sil som si zalozila ucet v banke, vybavila katicku jove (cosi ako Euro26, ISIC tu moc neberu) a s nou aj zlavenu karticku na busy. Huraaa! A sice rozpravam ako debil po spanielsky ("chcela by som kartu ako tato, ale pre studentov" ;) ale nevadi, som na seba az namyslene hrda, ze som to vsetko konecne zdolala.

A este jeden zazitok. Ako si tak idem do mesta vybavovat, zrazu citim nadhernu vonu cerstvej zeleniny... Ako keby mi pod nos dali misu salatu. Obzeram sa, ze odkial to ide a nemozem na to prist. Asi to fakt ide od tych aut, co tam umyvaju cestu... A vtedy mi to doslo. Nachadzala som sa zrovna na Plaza de Toros, kde sa vzdy vo stvrtok a nedelu konaju zelovocne trhy a prave tam prebiehalo cistenie, tj dve auta zhrnali na zemi popadane zvysky a cele to vystriekavali vodou, ktora sirila tu krasnu vonu. Pohlad nebol nic moc, ale ta vona... A zaroven som na tom istom namesti objavila miesto, kde sa tu v Alicante kona corrida - sice typicky spanielska vec, ale vobec sa netuzim s nou zoznamit blizsie...

More on little differences...

Zabyvavanie sa veselo pokracuje a niekedy to je naozaj vesele:) Napriklad dnes rano, ked autobus nesiel dobrych 20 minut napriek tomu, ze standardny interval je 6-7 minut... Ale nikoho (okrem mna) to nejako nebralo. Spanieli... Kazdy den ma udivuju dalsie a dalsie veci. Nic z toho neni extremne podstatne, ale ako sa hovori, su to prave tie male veci, co naozaj matter. (da sa to nejako normalne povedat po slovensky? zavazia? alebo ako?)

To, ze pocasie tu je ako u nas na konci aprila, je jasne dane zemepisnou sirkodlzkou (neviem, ktore z toho, stredna skola daleko:) ale vzdy ma znova a znova prekvapi, ked vidam rastlinky a plody, co u nas kupujeme za velke peniaze ako exoticke, len tak volne rast po okoli. Vsade su palmy, of course, ale aj take veci ako granatove jablka som dnes videla a cosi, co vyzeralo ako lichi. Normalne visiet zo stromu. Alebo kvet, co poznam pod nazvom strelicia, tu rastie vsade ako u nas tulipany a narcisi na jar. O sieste som uz pisala, ale dnes ma dostali otvaracie hodiny banky, kde som si chcela zalozit ucet: pondelok az piatok od 8:30 do 14:00 a vo stvrtok 17:00 az 19:30. Neni to vtipne? ;) Ako, dava to zmysel, len ma to prekvapilo. Vsetky obchody, autobusy a take veci maju dva rozne rezimy: oktober az april a potom maj az september. Proste turisticke centrum.

Prekvapeni a rozdielov je kazdy den vela. Napr v buse, kto prv pride, ten si sadne. Dnes rano bol bus komplet plny a skoro vsade sedeli len mladi, pricom postarsi, sotva stojaci, stali. A nikomu to neprislo divne, ani tym postarsim. U nas (v Brne:) by sa uz vsetky babky rozkrikovali na celu salinu, ze si nemozu sadnut. Alebo v skole, zo siedmych hodin, na ktore som sa tento tyzden chcela ist pozriet, prisli vyucujuci iba na dve. Ta prva o 20 minut neskor a ani pokus o nejake ospravedlnenie ze meska... Zacala akoby nic... Asi je to normalne (hodina ale zacinala o 9 rano, tak to cloveka celkom nastve, ze vstaval zbytocne skoro). Ti, co neprisli vobec, tiez nemali ani snahu vyvesit na dvere nejaky oznam, nech tam na nich necakame... Az dnes, na zaver tyzdna, prisla jedna vyucujuca nacas, ale zato hovorila vacsinu casu po spanielsky (predmet sa tyka americkej literatury) ale uistila nas, ze texty budu v anglictine. Tak trochu ma to stve, ze to maju vsetci natolko na haku, ale asi si musim zvyknut. Aspon ze slniecko svieti a volne hodiny sa daju stravit citanim si leziac na trave:)

Ale aby to neznelo, ze sa stale stazujem, kopa veci tu je uplne super. Napr veci, co sa volaju, ze club social. Velmi vzdialene by sa to dalo prirovnat k nasim menzam, ale strava sa tam podava cely den (cca od pol 9 rano). Su rozne druhy, niekde si clovek objednava menu (na vyber cca 6 veci) k comu dostane chlieb a napoj podla vyberu, inde su akoby svedske stoly (fakt bohaty vyber, aj ked vegetariani maju vacsinou smolu... esteze som masozravec:) clovek si naberiem co chce a kolko chce a pani pri pokladni len skusenym okom ohodnoti a skasiruje. K tomu si mozem objednat kavu (ozajstnu, cerstvo pomletu, vonavu... mnam) napoje a tak. No hotovy sviatok pre chutove bunky otupene smazakom a kavou z automatu. Len je to na nase pomery obcas trochu drahe (cca dvakrat tolko) ale zalezi dost na tom, co si clovek vyberie. Restauracie su vraj este omnoho drahsie decka vraveli, ale zatial nemam first-hand skusenost. Ale kvalita je tiez aspon dvakrat taka ako nase menzy, takze sa nemozem stazovat.

Uz som sa aj zoznamila s par spoluziakmi z anglistiky (teda aj anglicky hovoriacimi) a vyzera to dobre. Vsetci mili a ochotni robit kulturnych a inych sprievodcov. O dalsom vyvoji budem informovat...

Paseo Alicante

Prvy program pre zahranicnych studentov, ktoreho som sa zucastnila, bola dnesna prechadzka po Alicante a navsteva Castillo de Santa Barbara (to je taka strasne znama pevnost povodne moslimska, neskor dobyta krestnami, ktora sluzila na obranu mesta - tot vsjo com som zachytila zo spanielskeho vykladu). A tu su nejake fotecky...

Castillo de Santa Barbara
A vyhlad odtial
PristavVezicka pevnostiNieco pekne tiez tam...:)Je februar, a tak, logicky, vsetko v kvete...Fontana
Romantika vecer na plaziOpustena stolicka

First impressions

Tak, po popise cesty by sa patrilo napisat nieco aj o dalsom zabyvavani sa. (je to vobec slovo? alebo len nepodareny preklad lubozvucneho ceskeho zabydlovani?) Anyway, zabyvavanie sa veselo pokracuje velkym chaosom a stretom kultur a roznych zvyklosti. Ono sa to nezda, ale to, co sa vsade stale omiela o spoznavani inych kultur a zivote v nich... To neni ani zdaleka taka sranda, ako by sa mohlo zdat a ani to neni zdaleka take jednoduche... Zaujimave, to ano, ale nie jednoduche.

Vecny popis: Po takmer 24 hodinach roznych presunov a cakani som bola unavena natolko, ze som napriek zeleznokoselovym zvykom zalahla uz o pol desiatej vecer. Rano som aj tak mala problem vstat a stale este citim mierne nedospatie, ale lepsi sa to. Skore vstavanie bolo aj tak uplne zbytocne, co som ale zistila az neskor... Podla zmateneho mailu od koordinatorky kurzov spanielciny pre erasmakov som sa mala hlasit v kontrolnej vezi 8:30 (to sa tak fakt vola;) Torre de control/Control tower). Cestou som narazila na dalsich dvoch zmatenych a dezorientovanych studentov a neskor este viac (aspon v tom nie som sama:) No ale ta cesta na unierzitu... Zastavku busu mam hned pred domom, problem ale bol, ze som netusila, kde mam vystupit a ani ako sa na to kohokolvek spytat... Spocitala som si zastavky, ale typicka ja, som sa cestou na cosi zapozerala a pomylili sa mi cisla. Ked uz som vazne uvazovala nad tym, ze som asi presvihla spravnu zastavku, tak sa naraz zdvihla asi polka autobusu a hned som bola kludnejsia ;) Sami studenti, pricom mnohi mali v rukach knizky so znakom unverzity, takze stacilo nasledovat dav. Campus je krasny, velky (az moc, stratit sa je viac nez lahke) a rano, ked tam este nikoho pomaly nebolo, a vsetko bolo ponorene v takom zvlastnom makkom opare, tak som mala chut si hlavu trieskat o najblizsiu palmu, ze som si nevzala fotak... No snad sa este podari niekdy. V kontrolnej vezi napriek urgentne sa tvariacemu mailu nebolo nic zaujimave, iba vyvesene tie iste papiere s rozvrhom, ktore sme dostali aj mailom, tak som sa pobrala este do centra zahranicnych studentov (ktore sa btw na nase na MU ani len nehrabe), kde som konecne stretla ludi schopnych komunikovat v anglictine. Teda niezeby som sem prisla hlavne kvoli uceniu sa spanielciny, ale takto na zaciatok je toho na cloveka trochu vela naraz. Potom bol nejaky orientacny meeting (75% v spanielcine:) a test na zaradenie do skupin. Brutalny stres pri objednavani jedla v menze (za mnou fornta a predo mnou teta, ktorej skoro vobec nerozumiem a ona mne tiez nie) nejake nakupy zakladnych potravin a odvtedy som doma. (to len, aby som to nemusela vsetkym do kazdeho mailu/chatu pisat, co sa deje... len co prestanu take intenzivne zazitky, tak slubujem, ze si budem nechavat nepodstatne detaily pre seba a sem pisat len (hopefully) interesantnejsie veci)

Popis dojmov: Vytacaju alebo mozno skor udivuju ma tu take tie little differences (Pulp Fiction:) Napriklad to, ze tu nikto nepije rano caj (a teda nemame na byte ani varnu konvicu a vodu si varim na sporaku ako naposledy tak pred 10-12 rokmi) pricom, co sme sa doma naucili ako zaklad spravneho stravovania? Ze po ranu treba vypit nieco teple a ohriata kofola sa ako teply napoj nerata ;) Alebo aj to, ze siesta je siesta a medzi cca 1 a 4 nie je otvorene nic. Fakt nic. Iba nonstopy, aj to nie vsetky. Alebo ze nikto nevie po anglicky, ani studenti nie. Alebo ze je tu zima jak v ruskom filme hned po zapade slnka, ale nikde nie su ziadne radiatory, lebo vsak sme predsa na juhu, tu to netreba (esteze mam spacak do -15:). A tak. Ale hadam si zvyknem. Jasne, ze tu neni vsetko zle... Len ten prvy dojem je pocit absolutnej odlisnosti a nekompatibility a z toho vyplyvajucej izolacie... Ale nemozem sa stazovat, stretavam kopu milych a ochotnych ludi, ktori vramci moznosti poradia, ukazu, pomozu... Len mi treba prekonavat jazykove bariery ako uz davno nie. Som si nejako moc zvykla na to, ze kamkolvek na svete pridem, tak sa bez problemov dohovorim (ked uz mam to CPE a teda oficialne, so stemplom z Cambridgu, viem po anglicky:). Takze okrem ineho lekcia pokory a ucenie sa ocenovat male vydobytky ako napr. vypytany obed v menze;)

Tak to by na jeden den aj stacilo... To be continued...

Welcome to Alicante...

Po hektickom, chaotickom a nadmieru vycerpavajucom tyzdni obhajovania a statnicovania som sa ja, nemurdy clovek, este vybrala na pol roka do Spanielska. Neviem ako ma to napadlo, ze to je v pohode, hned na druhy den po poslednej statnici sa zbalit a cestovat cez pol Europy. Aj som to chvilami chcela vzdat, ked som na pokraji zufalstva sedela v izbe na zemi, uprosterd vsetkych tych veci, co bezpodmienecne potrebujem vziat so sebou s vedomim, ze to do batoha (a hlavne limitu 20kg) nikdy nenapcham... Nakoniec sa nejako podarilo, aj ked uz teraz viem o par veciach, co by sa mi viac nez zisli, a oni si trcia niekde v Brne ;) No ale hlavne, ze uz som tu.

Popri mojich inych cestovnych zazitkoch, by sa tato cesta dala prirovnat prechadzke ruzovou zahradou (pokial teda nebudem moc spominat na to balenie). Vsetko slo hladko. Moj batoh mal presne 19,9kg, na prestup som mala casu, ze som nevedela, co s nim... No proste krasa. Len trpim miernych nedostatkom spnaku, kedze za poslednych cca 40 hodin som spala tak 5krat 30 minut... Letisko v Zeneve totiz vobec nie je prisposobene ludom, co tam potrebuju prespat!! To v Anchorage je na zemi vo vacsine miest koberec a lavicky su dlhe a siroke tak, ze sa ani krcit moc netreba... Tu, teda tam, v Zeneve, bolo len zopar neuveritelne nepohodlnych sedatiek, na ktorych cloveka kazdych 20-30 minut zacali chytat krce z poloh, ktore sa tam dali vykuzlit. A o piatej rano tam uz bol taky provoz, ze sa spat nedalo... Okolo mna sa rozlozila pocetna francuzsky hovoriaca rodinka, ktora okrem hlucnosti este trpela neovladatelnou tuzbou na mna so zaujmom cumiet (teda aspon som ich pri tom prichytila vzdy, ked som sa prebrala).

Po prichode do Alicante, som poslusne nasledovala pokyny mojho teraz uz spolubyvajuceho a podarilo sa mi na prvykrat najst spravny autobus do centra. Tam ale uz to nebolo take jednoduche... Potrebovala som prestupit, a nie, a nie najst zastavku, odkial mi to ide. Posielali ma hore dole, nikto mi poriadne nerozumel (a ani ja im:) az sa mi nakoniec podarilo od jedneho starika vyzistit (s pomocou ochotneho okoloiduceho, ktory vedel aspon trochu po anglicky), ze vcera bol v meste karneval, a teda maju dnes vsetci siestu a bus nestoji tam, kde je napisany, ale inde... No Spanieli:) Po umornom patrani s cca 30kg rozlozenymi po roznych batohoch a taskach sa mi podarilo najst spravnu zastavku a nasledne aj spravne vystupit a trafit spravny dom. Koniec dobry, vsetko dobre.

Uz teda byvam. Sme styria (tri holky a jeden chalan) v stvorizbovom byte (plus kuchyna, obyvacka a balkon) pomerne blizko centra s vyhladom na pevnost, ktorej fotku pripojim neskor, ked sa mi bude chciet vybalit stativ, lebo z ruky mi to nechce pekne odfotit:) Dnes tu bola pokarnevalova session asi 8 ludi, tak som bola pohotovo zoznamena a zaradena do spolocnosti formou spolocneho obeda (o pol 4... Spanieli:). Komunikacia je taka zvlastna, spanielsko-anglicka. Vacsina z nich mi rozumie, ked hovorim pomaly, ale nevedia hovorit a so mnou je to presne tak isto v spanielcine... Tak to rozne kombinujeme a zatial sa dari. Zajtra ma cakaju este vybavovacky na univerzite, zhananie roznych veci ako karticka na busy, ucet v banke, telefonna karta a tak... Tak pripadne drzte palce ;)

To neni mozne co sa v tomto svete deje!!!

Takze, odhliadnuc od toho, ze tento tyzden obhajujem a statnicujem a balim sa na pol roka do Spanielska, tak sa take veci deju, ze nechapem :)

Takze po poriadku. Najskor v pondelok, po strastiplnej a nie velmi uspesnej prezentacii mojej cca mesacnej snahy o napisanie aspon nejakej bakalarky, som sa sla prejst a fotit do nearby parku. Slniecko svietilo, teplucko bolo ako v januari nebyva, idylka. Az kym som cestou domov neprisla na to, ze mi niekde tam v parku vypadla penazenka so vsetkymi platobnymi kartami, ISICom, salinkartou, listkami na bus do Prahy a kopou dalsich veci... Takze namiesto prevetrania hlavy a relaxu po obhajobe som si len privyrobila dalsie starosti a komplikacie, 5 dni pred odletom. (Akokolvek sa hovori, ze vsetko zle je na nieco dobre, naozaj nechapem, na co bolo dobre zrovna toto...) Anyway, po cca hodine zufalstva a stresu sa mi podarilo zablokovat vsetky karty a zistit, ze aspon jedna z nich sa da dostat nova este skor ako odidem. OK, nejako to zvladneme. Len ten ISIC mi bude chybat... A salinkrata, na ktoru som mohla este tyzden jazdit. A tak som sa vcera majuc jeden volny den v ramci statnic este vybrala vybavovat tie ostatne doklady a cuduj sa svete, stretla som prvych milych policajtov v zivote, ktori mi ochotne presli databazu nalezov, ci to nahodou niekto nenasiel a nedoniesol (nie, ale aj tak mile od nich) a potom mi pani na studijnom, ktora bola este k tomu chora, volala specialne kdesi, ze ci by mi nespravili prednostne ISIC, lebo odchadzam... A tak s Bozou pomocou budem mat aj kartu, aj ISIC este pred odchodom a to, ze chodim teraz vsade pesi, mi aj tak len prospeje:)

Dokonca sa mi dnes podarilo ako tak napisat prve dve stanice (teda dufam, vysledky budu az tak o tyzden-dva). Uz "len" dve a hlavne ze tie nejhorsie (z mojho pohladu) mam za sebou.

No ale perlicka na koniec, preco toto vlastne vsetko pisem. Iduc nic netusiaca zo statnic som tu, v Brne, stretla Pana Herca a Spisovatela (s velkym H a S:) Milana Lasicu!!! Ako fakt. Tak periferne som zachytila slovencinu a nejaku povedomu tvar. Zastanem, otocim sa a tam, ani nie 10 metrov odo mna, stoji Milan Lasica!!! Vyzlieka si kabat a nastupuje do auta. A ja len stojim, plestim oci a nemo cumim. On ma zbada a tak zhovievavo sa usmeje. No chapete?! Milan Lasica sa na MNA usmial!!! (asi hlavne preto, ze som na neho zizala s otvorenymi ustami ako nejaka pubertacka na Paddyho Kellyho, ale aj tak:) To neni mozne, co sa na tomto svete deje!

Kuzlo okamihu

Su chvile, kedy by som si priala, aby sa zastavil cas. (Nie v takom klasickom telenovelistickom pojati typu: chcem, aby tato chvila trvala navzdy, Juan Carlos:) Skor mam teraz na mysli chvile neobycajnych svetelnych a inych prirodnych ukazov, ktore sa objavia len tak zrazu, ked to clovek vobec necaka, dovolia mu chvilu sa kochat a potom zase zmiznu, akoby ani nikdy neboli. Take male kuzla okamihu. Darceky od Tvorcu vesmiru... Pisem o tom preto, ze mi tento tyzden boli dopriate hned tri a aj ked viem, ze slovny popis je nic oproti vizualnemu zazitku, aspon sa o to pokusim a ti, co maju vacsiu predstavivost, si mozno budu vediet aspon trosku predstavit, ake to bolo:)

Kuzlo prve...
Pondelok doobeda, cakam na bus do Brna a vtom, kde sa vzala, tu sa vzala, Olinka, prave iduvsia zo skusky. Ze ci mam chvilku, ze mi chce nieco ukazat. (uz len ta "nahoda", ze sme sa tam stretli) Kusok od miesta, kde som stala, sa dial velmi zvlastny svetelny ukaz. Bol vyrazny odmak, a tak zo striesok zakryvajucich nastupistia kvapkala voda a za jednym konkretnym stlpom (ktorym si bolo treba "zaclonit" oci) vyzerali tieto kvapky ako malinke biele goralky spustajuce sa po tenunkych snurkach zo strechy az na zem. Ked sa clovek pozorne zadival, bolo dokonca vidiet "hlavicky a chvostiky" tychto kvapiek. A ked sa zase zadival tak vseobecne, tak to boli desiatky bielych goralkovych zavesov rozvesane po celej stanici. Vobec sa ta noblesa nehodila k spinavym autobusom a ludom tlaciacim sa do nich... A teraz si predstavte, kolko "nahod" vytvorilo toto kuzlo: dostatocny odmak, dostatok topiaceho sa snehu na strechach, cista obloha, spravnych cas, spravny stlp a pozorne Olinkine oci... Proste kuzlo.

Kuzlo druhe...
Toto ma cakalo v Brne. Cely vikend som pocuvala, ako su po celom Slovensku snehove vichrice a kalamity, len v Ziline nespadla ani vlocka. Iba lepkavy, mrzlavy dazd. V Brne uz tradicne tiez po snehu ani pamiatky, blato, sed... Cestou zo stanice som sa este kde tu zastavovala a ked som uz konecne cakala na poslednej zastavke na salinu, co ma dovezie az domov, vtedy to prislo. Z nicoho nic zacali padat obrovske vlocky. (Obrovske = priemer tak 2 cm, fakt:) V priebehu par sekund husto snezilo. Kto ma aspon kusok pozna, vie, ako sa velmi tesim zo snehu a toto boli fakt majestatne vlocky. Tak som tam stala na zastavke, hlava vyvratena dohora, snezilo mi to oci, usmievala som sa ako momentalne zaostala a strasne som sa tesila, ze si to snezenie konecne naslo aj mna. (A bolo mi jedno, ze sa dievcina povedla stojaca na mna pozerala s tym takym zhovievaym usmevom nieco na styl, no, nech sa deti potesia.) Trvalo to cca 5 minut a potom nic. Ako prislo, tak odislo. Po snehu nikde ani pamiatky. Taky moj sukromny kuzelny darcek.

Kuzlo tretie...
Utorok vecer, idem z prace, nastupim do saliny a veziem sa domov. Neni az tak zima ako by clovek cakal, ale je tak nijako. Veziem sa cca 8 minut, vystupim ako zvycane, ale do uplne ineho sveta. Za tych 8 minut (alebo mozno to bude tym priestorovym presunom) Niekto zabalil cely svet do bieleho hodvabu. Okolo svetiel poulicnych lamp su vizualne chlpate papusiky a vsade sa stelie jemnucka biela hmota. Neda sa nazvat hmlou, to slovo znie strasne negativne, je to iba taky nezny mist, ktory vsetko zjemnuje, obaluje, tlmi a upokojuje. Ked si na to posvietil reflektor saliny, odhalil miliony tancujucich minikvapociek. Takze technicky to bola hmla, aj ked vysledny efekt mal od negativneho daleko... Vraj sa podobny ukaz ukazal v Brne aj niekedy cez vikend a pohotove oci/ruky/objektiv ho aj zachytili. Nebudem sa chvalit cudzim perim a tak tot link. Takto nejako to vyzeralo aj v tu moju utorkovu noc... Len ja neviem tak pekne fotit;)

Takze to su zazraky na tento tyzden. A na zaver este bonus. Idem si ja tak vcera salinou, cca 11 hodin "rano", salina skoro prazdna, vpredu, kusok odo mna, sedi jedna babca a vehementne a veeelmi nahlas nieco vyhlada druhej babci. Vo vsetkom tom hrkote a sramote, co saliny zvacsa produkuju, jej nevenujem moc pozornost. Az tu zrazu, stojime na cervenej a ona do toho ticha zahlasi: "Narodila jsem se za prvni republiky. Prosla jsem styrma rezimama, ale to vam povim, nikdy jsem se nemela tak mizerne jako tedka!"