Chicago alebo moje prve americke velkomesto

Aj ked sa mi tazko veru odchadzalo od Cihovcov, predsa len sa mi este pred navratom domov podaril vylet do Chicaga. Vyrazila som rano pred siedmou na miestnu "stanicu" (s Andrejom sme sa zhodli, ze vyzera presne ako ta mala stanicka pod skalou pred Rajeckymi Teplicami, vazne, a to Grand Rapids je 300 000 tisicove mesto) Vlak ma napriek dezinformaciam na informaciach zobral aj so vsetkou mojou bagazou a po styroch hodinach viac-menej pohodlnej jazdy (vnutri to vyzeralo skoro ako v lietadle, len viac miesta na nohy:) s velmi vtipnym ujom sprievodcom som sa konecne dostala do svojho prveho americkeho velkomesta. (Ok, ok, bola som uz v Atlante, ale to sa nerata, lebo tam som nebola sama a vsade sme chodili autom.)

Po miernom boji s uloznou skrinkou som sa slobodna a o cca 60 kil lahsia vybrala "do mesta". Chicago Union Station je uplne v centre, takmer presne pred Sears Tower, takze som sa vybrala rovno tam. Najskor som, ako inak, zabludila: Vojdem do vestibulu a tam sami ludia v oblekoch a kostymcekoch sa niekam ponahlaju a skenerom si kufriky pustaju... Az som sa zlakla. A taka zlaknuta sa pytam vazno sa tvariacej tety za takym pultikom, ze ako sa dostanem hore. A ona, ze to som zle, ze musim ist von, prejst za roh a tam je to... Proste, oni tam maju aj kancelarie a tak, nie je to len parada pre turistov:) Na druhy pokus som uz trafila a po zhliadnuti velmi informativneho videa o tom ako sa to vsetko spiskalo som sa ocitla napchata vo vytahu s cca dalsimi 25 ludmi [fakt, neprehanam, jeden na druhom nalepeni ako u nas pred dvadsiatimi rokmi vo fronte na banany pred Vianocami;) (teda, niezeby som si to pamatala, tot second-hand information)] Cesta nahor do 103-tieho poschodia trvala presne jednu minutu (aspon to tvrdil ten holub, vo videu:), ani som nemala pocit ze sa hybeme, az okolo 90-tky, ked sa vytah zacal dost neprijemne triast... Anyway, vyhlad zhora bol super, modro, jasno, ale kedze som si sikovne hodila fotak o zem este hore na severe, tak nemam ziadne fotky:(
Po zhliadnuti tretej najvyssej veze sveta som sa vybrala este do Millenium parku, ktory som videla zhora a vyzeral celkom zaujimavo (tam je to leskle cudo, co vsetci fotia, ale nikto vlastne nevie, co to je, asi nejake vyznamne architektonicke cosi:) vyguuglujte si, ak sa vam chce) Cestou som mala moznost zazit Ameriku ako z filmu - vsetci sa len nahlia, same auta, pozriem hore, dlho dlho len leske hypermoderne okna a potom maly kusok modrej oblohy... Ale zato ked som sa dostala cez tuto dzunglu, tak na brehu Michiganskeho jazera boli nadherne, velke, zelene parky, kde si ludia vsetkych farieb, veku a povolani uzivali obednu pauzu [videla som chlapika stredneho veku v obleku sa hrbit nad miskou nejakych azijskych slizov a bolo fakt funny ho sledovat ako sa snazi sa nezababrat:), kopu studentov len tak vyvalenych na trave, postarsi cernoch chytajuci "bronz" leziac na muriku, japonsky turista fotiaci fontanu stojac v nej (plytka bola) a tak... dokonca som aj cestinu raz zacula, proste mix].
Kedze som mala do odletu len par hodin a nechcela som riskovat, tak som sa uz cestou naspat len zastavila v subway na obed a teraz, zazitok dna, objavila som kaviaren s velkym napisom Lavazza... Neodolala som:) Cele tri mesiace som bola nutena pit nenormalnu brecku, co sa vydavala za najsamsuper americku kavu (starbucks v tom lepsom pripade, inak nieco divne vyrabane zmiesanim vody a sirupu) takze nad obycajnym latte som sa citila ako v siedmom nebi... A to aj napriek tomu, ze mi to ta servirka dala v papierovom kelimku!!! asi som nevyzerala dost snobsky na to, aby som bola hodna si to vypit priamo tam... No nic, stalo to za to. (Uz sa nemozem dockat Cafe Courrier, hned ako pridem do Brna.)
Takto posilnena som sa odhodlala na najtazsiu cast dna... Dotrepat sa so vsetkou mojou batozinou zo stanice na najblizsiu stanicu metra (cca 300-400 metrov, ale cikcakovo cez vselijake ulicky) Najskor to slo dobre, ale uz po par desiatkach metrov som zistila, ze niest viac ako svoju vahu nie je zase az taka sranda... (priznavam, ze jeden kufor mal koliecka, takze som to zase vsetko neniesla, ale aj tak to bolo tazke) Ked som sa asi po pol hodine dostala k vchodu do metra, nemohla som uverit svojim ociam... Spina, pritmie (bolo to pod mostom) a jedny jedine uzke schody nadol... Najskor som sa zasmiala, ale ten smiech ma rychlo presiel pri predstave co ma caka... A vtedy sa to stalo: Stretla som kuzelneho deduska. Vazne. Z nicoho nic sa tam zjavil taky pan, cca 50-nik, cernoch a ten mi vravi, ze mi ten velky kufor zoberie dole. Ja ze ci si je isty, ze to je tazke. A on, ze vie, ale ze je chlap, tak mi to zoberie... Tak som sa v soku pobrala za nim a poviem vam, ze to bol prvy mily clovek a gentleman, ktoreho som v "lower 48" stretla (neratam Andreja samozrejme:) Netusim ako by som tie schody bez neho zvladla.
Odvtedy to uz islo ako po masle, len ma prekvapilo, ze stanica metra v centre Chicaga vyzera skoro ako v Matrixe 1 tam kde sa Neo s kymsi bil... Proste malinka, spinava, nic len dve lavicky... Ale asi je to pochopitelne, metrom cestuju len chudobni, ktori nemaju na auto... a kuzelni deduskovia:) (Aj ked mam taky pocit, ze tito ludia maju podstatne viac ako vsetci ti bohati businessmani dokopy... Len si to nie vsetci uvedomuju.)
Metrom to bolo na letisku vyse hodiny! Velke to mesto to Chicago... Po maratone medzi terminalmi a neuveritelnych kontrolach sa mi konecne podarilo nalodit a sup-ho cez ocean. Dokonca som aj Pariz v zdravi prezila, batozinu mi pre zmenu nestratili a vo Viedni ma uz cakala cela delegacia:) Je to mile vediet, ze sa na mna niekto tesi... A tak som teda uz tu (SVK-CZ), trpim kulturnym sokom, ale liecim sa... (taku odutu casnicku ako v jednej restike po ceste z BA som uz davno nevidela... ani take spinave zachody) A aky bude osud tohto blogu teraz zatial netusim. Ale kedze mi sem takmer nikto nepise, tak ani neviem, ci to vobec niekto cita... tak mi napiste:)