Vysvetlovat ako a preco som sa vobec dostala na Aljasku prvykrat a ako a preco som sa rozhodla vratit by bolo na dlho, takze radsej pojdem rovno k veci: Ak mate niekto horsi cestovny zazitok ako ja zo vcera, tak mi dajte vediet, nech sa necitim tak zle :)
Odhliadnuc od toho, ze cela cesta trvala cca 45 hodin a ze som za ten cas toho moc nenaspala (vlastne som naposledy spala v horizontalnej polohe z piatka na sobotu v noci - dnes je pondelok vecer tu mna...) bola moja cesta Zilina - Denali asi to najhorsie, co som ked zazila... Zacalo to uplne nevinne. Celu sobotu som sa balila (na moje velke prekvapenie sa mi to podarilo vsetko zbalit a zavriet kufor na prvy raz) a v nedelu 2:00 am sme vyrazili smer Vieden. Tam prebehlo smutne lucenie a uz som bola aj s dvoma neuveritelne tazkymi batozinami odkazana len sama na seba...
Dalsia zastavka, Pariz, zatial vsetko ide, naschval som sla skorsim letom, aby som mala na prestup viac casu. (len tak medzi recou, Pariz je najhorsie letisko ake poznam... obrovske a chaoticke) Uz v lietadle nas na drahe posunovali asi 45 minut z coho logicky vzniklo 45minutove meskanie... To ma vobec netesilo vzhladom na to, ze v Chicagu som mala mat na prestup iba necele dve hodiny. Este som dufala, ze to nad oceanom nejako dozenieme...
Nedohnali sme. Samozrejme, ked sa covek najviac ponahla, tak zasadne sedi az kdesi pri chvoste a musi cakat, kym sa vsetci ti spomaleni ludia vykotulaju zo svojich sedadiel... Skoda vobec rozoberat. Na Immigration som trafila na prvykrat, cakala som tam "iba" polhodinu, este stale mam hodinu cas. OK, teraz baggage claim - super, nadej sa vracia, obe moje batoziny su tu a v poriadku, rychlo s nimi na vozik a podho na terminal 3... Lenze ako? Prvy opytany zamestnanec ma nasmeroval k nejakemu eskalatoru. Nan sa samozrejme vozik s batozinou vtrepat neda, tak jeden maly batoh na chrbat, kapsicka na krk, vankus a budnu pod pazuchu, do ruky drziatko z kufra a velky batoh, zabaleny v igelite, na kufor. Vsetky moje pokusy o akykolvek aspon trosku plynuly pohyb boli marne... Ludia sa na mna pozerali ako keby som nebola uplne normalna ale nepomohol mi nikto...
Ked som sa konecne vytrepala tam, kam ma poslali, tak som zistila, ze to co hladam tam neni... (hladala som nastupiste na vlak, ktory premava medzi terminalmi) Znova som sa opytala na cestu, poslali ma pre zmenu spat dole, ale tentokrat vytahom. Opat som posluchla a ocitla som sa tam, kde som zacinala... Treti clovek ma poslal zase hore ale inym vytahom... Opat nic... To uz mi zacinalo byt naozaj zle... Stale som so sebou tahala vsetky tie veci (neskor som na vahe zistila, ze mali dokopy vyse 50kg) do odletu mi ostavalo necelych 40 minut a chodila som neustale v kruhu. Nakoniec sa nado mnou jeden zamestnanec zlutoval a isiel so mnou az k tomu vlaku aby som uz iste nezabludila.
To ale este nie je vsetko. Kym som sa dostala na terminal 3 casu uz bolo naozaj malo. Samozrejme, ako naschval, vsetky vytahy, ktore som potrebovla, boli vzdy obsadene a mna chytalo obrovske bezmocne zufalstvo... Kedze som mala dve oddelene letenky, tak keby som to nestihla, tak pridem o dost vela penazi bez moznosti nahrady, nestihnem transfer z Anchorage do Denali a tym padom dorazim neskoro do prace, porusim zmluvu, atd... Vycerpana, s hromadou tazkej batoziny, v cudzom meste som mala pocit, ze Boh musi mat na praci asi nieco dolezitejsie, ked ma tam nechava takto sa trapit. Modlila som sa za tu cestu uz ako dlho, a nielen ja, a On ma tam jednoducho necha... Bolo mi do placu a mala som chut to vzdat...
Neviem ako sa mi to nakoniec podarilo, ale cca 20 minut pred odletom som sa konecne dostala k check-in miestu, kde bola ako obvykle dlha fronta. Oslovila som tam nejaku pani, ze ci by som sa nemohla check-inovat cez first class lebo to inak zmeskam... A tato pani mi povedala najlepsiu spravu toho dna: "ale ten let ma hodinu meskanie, to mate este cas..." (po anglicky samozrejme, ale uz slubila som tu slovencinu:) Chvilu som mala pocit, ze dostavam infarkt... Taku arytmiu som este nezazila... Kazdkopadne vdaka tomuto meskaniu, som nakoniec vsetko stihla a ked som potom pocula ostatnych cakajucich sa stazovat, bola som o to vdacnejsia, ze Boh kvoli mne nechal tolkych ludi cakat...
Posledny prestup v Seattli uz nebol az taky hrozny... Batozina si nasla cestu sama a aj napriek meskaniu z Chicaga (a vdaka meskaniu aj toho dalsieho letu) som sa okolo pol 1 am nachadzala uz v Anchorage, AK. To som mala za sebou cca 34 hodinovy den, z ktoreho 30 hodin som stravila v lietadle alebo na letisku... Este ma cakalo 5 hodin na letisku v Anchorage a 6 hodinova cesta do Denali, ale to uz bolo v porovnani s infarktovymi stavmi z Chicaga naozaj prechadzka ruzovou zahradou....
Tak a teraz zasadna otazka: Kto niekedy zazil nieco horsie? ;)
Ked hori les, tak ho nechame horiet (pokial neohrozuje ludi), lebo je to prirodzeny a potrebny samoozdravny proces...
A prave to sa stalo dnes. Cele Chalets (McKinley Chalet - tak sa celym menom vola miesto mojho sucasneho pobytu) bolo rano ponorene do husteho dymu - horel les nedaleko mesta Fairbanks (cca 150 mil od nas). Zatial neviem ako to dopadlo, ale dym uz je prec, tak hadam dobre. Na jednu stranu sa mi zda hrozne nechat ten les len tak horiet bez ohladu na to kolko stromov a zvierat padne za obet, ale na druhu stranu som stale v uzase aky respekt tu maju ludia voci svojmu okoliu...
Pre porovnanie, takto vyzera to iste miesto bez dymu - foto z minuleho roka
